To sme ešte bývali v rodinnom dome na Barčianskej 32, pod Šibenou horou, v mojich milovaných rodných Košiciach, hneď za Fagulyovcami a Meierovcami. Na druhej strane ulice boli iba tri domy, v ktorých bývali rodiny Podrackých, Lipajovcov a Bachčevanovcov. S nénikou Ilonkou, rozumej Helenkou, Bachčevanovou, bola naša Mamka vo veľkom kamarátstve. Anini, tak ju premenoval môj jediný brat Imrich alias Čiňu, bola nielen super záhradníčka (bachča, po bulharsky záhrada), ale aj kuchárka, ktorá si s Aňuci často vymieňala nielen recepty, ale aj hotové jedlá. Celoročne mala pivnicu i komory vždy plné rôznych zaváranín, kompótov a iných nutne potrebných polotovarov. Mimo iné robila vynikajúce papriky plnené zmesou bielej i červenej kapusty a cibuľou. Nakladala ich na kyslo. Ale hlavnú úlohu, v tejto nostalgickej spomienke, zohráva vo vyše 500 l sude nakladaná kyslá kapusta. Ekrazit a dynamit v jednom. Tvrdá ako remeň a chrumkavá až do neskorej jari. Hlava Bachčevanovcov, báťa Ivan, po našom Ivanbáči, sa s jej šťavou neraz, čoby poľovník, ale aj záhradník „liečil”, nieraz v úzkej „spolupráci” s našim Tatim. Mamka ma často posielavala k Bachčevanovcom aj pre dobré dva litre kyslokapustovej „jušky“, z ktorej pripravovala svoju slávnu kyslú polievku, od ktorej nám štípalo až za ušami. Zjedla si ju väčšinou sama, pretože Otec, babička lady Ann a my dvaja smarkatí kotňaci, Čiňu a Fiňu, sme boli pre takúto silu, ozaj slabí v „kranflekoch“!
Príprava tejto jej preslávenej „kvašnej“ polievky pozostávala z niekoľkých technologických krokov. Dala si na nich tvrdošijne záležať a pri varení ju nesmel nikto prerušovať ani vyrušovať. Aspoň 2÷3 hodiny pred „štartom“, ale najčastejšie cez noc, namočila pol litrový hrnček suchých hríbov do vlažnej vody. Samotné varenie už mala doslova naprogramované. Perfektne! Na lyžici_dvoch v hrnci na polievky rospustila domácu škvarenú masť, ktorú „bagrovala” až zo samého dna „kónusového harčka na šmaľec“, kde bola najchutnejšia, lebo obsahovala drobky až prach zo škvariek. Osve postrúhala väčšiu cibuľu a premiestnila ju do hrnca s rozpustenou (nie rozpálenou) masťou a orestovala ju do sklovita, alias na priehľadno. Záprášila, polievkovou lyžicou_dvomi hrubej múky, krátko popražila, až voňal celý dom, zasypala štípľavou doma mletou červenou paprikou, v mažiari čerstvo drveným čiernym korením a jalovcom, premiešala a zaliala bachčevanovským sudovým elixírom. Žiadne zriedenie vodou či vývarom! „Ta to ci budz Ježiš Pane Bože”, keby sa bol niekto iba odvážil strčiť len nos do hrnca! Keď už polievka vrela, Pani domu do nej preložila odkvapkané huby. Šťavu z nich odložila a pridávala do každotýždennej zemiakovej polievky s hubami. Teraz sa už polievočka pomaly, s vloženou kožou z údenej slaniny, odstavená na okraj „šparhétla”, varila až do konca, s občasným ochutnaním jej hlavnej hladnej a nedočkavej „kostovníčky”. Ešte jedna rarita, v spojitosti s touto polievkou, spočívala v tom, že naša milovaná Aňuci ju jedla zásadne s tarhoňou! Labužnícky ju chlípala ešte horúcu a slastne si pritom odfukovala neposlušný pramienok vlasov z čela! Ďakujeme Ti Aňuci naša sladká za všetko, hlavne, že si bola, aj keď krátko († 19. január 1979), s nami a naša! Odpočívaj na Nebeských lúkach a sem tam nás v sníčkoch navštív!
„Ponáhľajme sa milovať ľudí, pretože rýchlo odchádzajú!” Poľský básnik Jan Twardowski
P. S.: My ostatní sme si trpezlivo počkali na klasiku Vianoc a ich Štedrej večere, so zmesou nielen húb, ale aj klobás. Okrem toho, že sme ju údili aj aj my, aj susedia, hlavným zásobovateľom bol „predný” sused Fagulya, všeobecne známy starokošický mäsiar a veľkoúdenár, s úctyhodným vyše 2 m obvodom, ehm pása, teda skôr brucha. Za „černotu” vo výrobe, ale hlavne v zaobstáravaní surovín, mal koncom 50. rokov veľké problémy s vtedajšou štátnou mocou. … ale to už je iný príbeh!
Zato tie tvoje tvoje popisy Košíc ma uchvátili tak, že neuveríš. Toľko som tu o nich čítala, až ma čím ďalej, tým viac mrzelo, že ich nepoznám. Tak sme si vlani zabezpečili ubytovanie, komentovanú prehliadku mesta so sprievodcom (tu sme trochu narazili, oni sprevádzajúlen skupiny a to my dvaja nie sme, takže problém, ale keď zistli, že nás Košice zaujímajú tak, že sme ochotní zaplatiť ako by nás bolo dvadsať, sprievodcu sme dostali.). Zabezpečili sme si aj vstupenky na operetu, veď ako Košice bez divadla?
Priznám sa, boli sme očarení. Náš mladý sprievodca práve skončil magisterské štúdium histórie, diplomovka o Košiciach, ešte stále nabitý vedomosťami, prehliadka trvala dlhšie ako mala, na našu veľkú radosť. Mesto veľmi príjemné, historický stred (zatiaľ) nezohavený modernými stavbami, divadlo nádherné, krásny umelecký zážitok.
Hádam sa nám tam ešte niekedy podarí vrátiť a na dlhšie ako ých päť dní, čo sme tam strávili.
Dnes drevený sud nahradil malý 20 litrový keramický súdok ktorý natlačím ručne a míňa sa hlavne šťava z ktorej varime túto dobrotu.