CEZ VÍKEND sa v Bratislave bojovalo. Nadšenci v dobových francúzskych a rakúskych uniformách po sebe strieľali z diel. Pripomínali si výročie obliehania Prešporka, v ktorom neskôr rakúsky cisár František II. a Napoleon podpísali na Štefana v roku 1805 aj bratislavský mier. To bolo po bitke pri Slavkove, kde spojené rakúsko-ruské vojská dostali od napoleónovcov po čuni. Nás samozrejme zaujíma kulinársky odkaz slávnostného aktu podpisu prímeria.
Keby nebolo Napoleona, nemáme ani vychýrenú špecialitu bratislavské rožky a svet nepozná ani vychýrené poháre na koňak.
Na slávnostnom bankete nechceli hostitelia uraziť krpatého, ale nadutého víťaza. Aby zase neblbol a nevyhlásil vojnu. Napi bol maličký a tak na jeho počesť ponúkali na strieborných podnosoch radšej všetko miniatúrne. Pôvodne sa v Prešpurku piekli sladké rožky plnené makom a orechmi vo veľkosti normálneho pečiva. Na bankete ich výrazne zminiaturizovali. Tak zrodila sa delikatesa, ktorá prežila aj Napoleóna – malé bratislavské rožky.
Francúzsky cisár mal aj ďalší hendikep. Minimálnu vzdialenosť medzi hornou perou a nosom, ktorý mal oproti svojej výške nadrozmerný. Okrem toho pri rozprávaní výrazne gestikuloval. To využili bratislavskí sklári z Vydrice (v tejto časti bratislavského podhradia boli na začiatku 19. storočia tri malé dielne, ktoré zanikli o pár rokov neskôr). Majstri sklárskeho kumštu vyrobili po prvýkrát špeciálne poháre, ktoré nazvali na počesť cisára Napoleónky. Cisár si počas banketu mohol pokojne priložiť pohár k ústam, nos prenikol cez zúžený vrch Napoleónky a pohár mu zostal pevne zachytený. Jeho veličenstvo mohlo pokojne popíjať koňak bez použitia rúk, s ktorými cisár neviazane počas rozhovoru gestikuloval.
Horšie by bolo, keby mu pohár služobníctvo chcelo znovu naplniť. Pitím totiž vysal vzduch z pohára, ktorý sa mu prisal na tvár a išiel ťažko dolu. Ale cisár im pomohol svojou striedmosťou, bol totiž známy tým, že za večer vypil najviac jeden pohárik koňaku. Napoleón si niesol domov do Paríža sadu pohárov bratislavských sklárov a odtiaľ sa rozšírili po celom svete.
V ROKU 1241 porazili pri sliezskej Legnici spojené poľsko-maďarské vojská tatárske hordy Ordu Chána. Dovtedy víťazní Tatári prehrali hlavne preto, lebo sa v bitke správali ako šialenci – pokúšali sa nosiť svoje kone na pleciach, útočili tupou stranou ohnutých mečov a dokonca dávali nepriateľom prednosť prvého úderu.
Historici dlho skúmali, čo sa to s nimi porobilo a až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa vedci začali prikláňať k názoru, že za všetkým mohlo byť prvá historicky doložená epidémia choroby šialených kráv, ktorá u Tatárov prepukla skutočne v nebývalom rozsahu.
Hovädzie šialenstvo preniklo do Európy pod tatárskymi sedlami. Tam si totiž ukladali hovädzie mäso, ktoré neustálym tlakom a nadhadzovaním sa jazdcov na koni počas dlhej cesty do Európy výborne mäklo a dokonca vplyvom živočíšneho tepla dostávalo po týždňoch pod sedlom prenikavú arómu. Tatárskych jazdcov nepriateľ cítil na kilometre.
Tatársky biftek bol najlepší po šiestich týždňoch jazdy. Priam sa rozplýval na jazyku. Občas ho bolo predsa len treba pridržať zubami aby nevypochodoval sám od seba z úst, ale čo to bolo proti kulinárskemu zážitku.
Tatári pokračovali po porážke cez Moravu a Hrozenkovský priesmyk na naše územie, kde sa pokúsili dobyť trenčiansky hrad. Ale to až po odznení príznakov choroby šialených kráv, z ktorej sa dostali dôsledným a kolektívnym spasením považských šťavnatých a liečivých byliniek, ktoré im vyhľadali ich oddané kone. Tatári napriek tomu Trenčiansky hrad nedobili a to sa neporaziteľný Matúš Čák Trenčiansky narodil až o 20 rokov neskôr!
ASCOT HOTEL v Londýne sa doteraz nachádza v rezidenčnej štvrti Paddington. V roku 1711 dostal ako prvý hotel na britských ostrovoch prívlastok - kráľovský.
Po konských dostihoch ho totiž navštívila vtedajšia anglická kráľovná Anna. Bola si tam bola dať niečo pod zub. Bolo zvykom, že všetko kam a na čo hoci nechtiac stúpila noha pomazanej hlavy, automaticky dostalo prívlastok kráľovský. Už počas prechádzky po hotelovej záhrade sa kráľovskou stala hriadka mrkvy, neznáma dážďovka na chodníku, tieň pána Richarda Osborna z Londýna a chvost mačky Magie pani Cleo Pickwickovej bytom tamže pri Temži.
V ROKU 1941 vyhlásilo Maďarsko vojnu Sovietskemu zväzu. Hneď vzápätí raketovo stúpla cena vodky v Budapešti a mletej červenej papriky v Moskve a okolí. Iný dopad na vývoj druhej svetovej vojny táto udalosť nemala.
V ROKU 1991 vypustili vo vtedajšom Sovietskom zväze kozmickú loď Sojuz 39 v poradí s ôsmou medzinárodnou posádkou, v ktorej bol aj prvý mongolský kozmonaut Džugderdemindin Gurragča. Tohto kozmonauta vybrali zo 47 adeptov, lebo mal pre Európana najlepšie vysloviteľné meno.
Jeho úlohou bolo zistiť účinky kozmického žiarenia na kobylie mlieko kumys. Výskumnú úlohu sa však nepodarilo splniť úplne do bodky. Kobylie mlieko po štarte omylom vypili ostatní členovia posádky. V kozmickej lodi bol len jeden záchod a aj od neho zabudli na Zemi kľúč. Sojuz 39 sa musel preto predčasne vrátiť na Zem, lebo hnačka sa v bezváhovom stave správa úplne inak ako na našej planéte a vôbec sa jej nechce klesať dolu...
V ROKU 1606 francúzsky kráľ Henrich IV. dobyl mesto Sedan. Ukončil tak povstanie kniežaťa z Bujónu. História je spravodlivá a tak uznávanejší a známejší sa stal predsa len statočný knieža, ktorého dlhé obliehanie priviedlo na myšlienku dať ľuďom v meste niečo netradičné a výživné.
Hádate správne, vynašiel klasický bujón. V meste Sedan bolo za hradbami dostatok vody pre všetkých, ale mäsa veľmi skromne. Knieža dal variť vo všetkých nádobách, dokonca aj v prevrátených zvonoch, na námestiach vývary zo všetkého mäsa, ktoré sa našlo. Keďže som už spomínal, že vody bolo dosť, mäsa málo, bujóny boli málo výdatné, obrancovia mesta slabli a tak nečudo, že po čase vojská Henricha IV. vnikli za hradby a zmocnili sa Sedanu.
V ROKU 1906 Američan Villiam Keellogg zriadil spoločnosť Battle Creek Toasted Cornflake Company na výrobu zdravých raňajkových jedál. Išlo samozrejme o ním vynájdené kukuričné vločky, ktoré podľa výrobcu boli určené predovšetkým pre pacientov trpiacim na duševné choroby.
Ja len toľko: pán Kelloggs chcel liečiť vločkami bláznov a podaril sa mu pravý opak. Amerika sa zbláznila do jeho výrobku a nechce raňajkovať nič iné.
ZNIE TO neuveriteľne, ale je to svätá pravda – Karel Čapek 29. novembra 1921 pri stretnutí s Vlastimilom Búčkom, majiteľom predajne Velkouzenářství U Bučkú vo Vodičkovej ulici v Prahe, navrhol, aby gastro kapitalista začal vyrábať psie cestovné konzervy.
Slávny spisovateľ vychádzal zo skúseností z jeho letnej štúdijnej cesty do Holandska, keď sa o jeho foxteriérku Dášenku musela starať dosť nevládna gazdiná Anna Rúžičková. Karel Čapek bol citlivej povahy a nechcel jej pridávať prácu navyše.
Pripravil pred odchodom domáce psie konzervy. Uvaril spolu bravčové uši, srdce a slepačie paprčky a všetko dal zavariť do 35 konzerv. Na každý deň jeho pobytu v Holandsku jednu. Preto spokojne odcestoval a neskôr vznikla úchvatná kniha reportáží. Génius pera a veľký humanista ponúkol svoj nápad veľkoúdenárovi a zdarma prihodil aj reklamný slogan: „Tohle maso nespíva, tohle maso řve!“
No do čerta: kvôli tebe mi teraz ochladla káva a ja studenú kávu neľúbim !!!