Už od štvrtka to bolo "cícít v lufce", ešče aj tý škorce nad vinohradama jakoby cícíli, že uš to začne a tak lítali jak šarkany.
V maminej izbietke bolo dnes od rána fajnovo, trošku sme si zrána urobili "teplúčko" a vyskúšali radiátory, či fungujú. Išli!
A tak mame hovorím: Bapko, cigánska je už naložená, pekne v miske, zaléta mléčkem , čo ci povím, smrdzí od nej celá ladnyčka - samý cesnek...a víš čo? Neskaj zarobím na pár lokšú, nech to para tlačí, dáme si do nosa. "
A teraz to príde - zarobila som, nech mi ctení čitatelia odpustia, ale ja som zarobila pol kila cesta - zemiakového, kúpeného v prášku v obchode, reku "gdo ví, raz sa na néčo zéjde". Cestíčko už bolo vymiesené, platničky rozžeravené, mama si sadla k šporáku, nedalo jej to, že ona mi bude lokše obracať. :)) Vyšlo mi z toho l2 lokší, pre dve babky dosť.
A zrazu telefón:"Ahoj, Ančika, kde si?" Reku vedla šporáka, akurátne valkám lokše!
Volala mi moja "exkolegyňa" z práce, že sú v meste a aby som prišla, keď môžem. No nemôžem!
Tak keď nemôžem ja, oni prídu na kávičku, či im dovolím.
Akoby nie, reku pome, už aj postavím vodu.
Za polhodinku bolo 12 lokší upečených a presne pri poslednom kúsku som už počula veselý smiech na dvore pod oknom.Keď vykračovali po schodoch hore, mala som pocit, že sa k nám valí celý alegorický sprievod.
A tak sme v maminej kuchyni zrazu zaplnili každé voľné miestečko,moje bývalé kolegynky prišli v plnom počte - 6 kusov živej váhy. Do stredu stola postavili fľašu sladkého burčiaku a dva kusy skalických trdelníkov. Čo vám poviem, vyboškávali sme sa, jako keby sa vracali po rokoch zo zajatia, kávička už rozvoniavala a v ináč tichej kuchynke maminho bytíku sa zrazu rozliehal smiech a džavot rozjarených "dievčeniec".
A ja som si uvedomila, že prešli viac ako dva roky, čo som naposledy opustila moje pracovisko a mne stále chýbajú .
Keď po necelých dvoch hodinách odchádzali, bolo mi smutno, naozaj ... a veľmi. Nech si hovorí kto chce, čo chce, tie roky spolu prežité sa nedajú zabudnúť, aj keď nám bolo niekedy ťažko, ale tých veselých spomienok je neúrekom.
Mamina sedela medzi nami, poobedňajšie driemoty zmizli, zabudla na bolesť nôh a nízky tlak a dokonca si dala malý pohárik burčiaku s nami.
Keď sa znovu udomácnilo ticho , mama si zaspomínala, aká oni bola partia vo Vzorodeve, čo navyvádzali , skončiac to smutnými slovami:"No vidzíš, Ančika, a už som ze šeckých zostala len já, šecky sú uš tam..."
Ale potom zo smiechom dodala: "Viš, jak ste mi pripadali? Jako kebych kukala v televízore tú sútaš, čo tam tý robotnýci robá a robá a furt vykrikujú - no víš kerú - no... jak sa to volá... Farma?"
Pozdrav maminku a nech jej zdravie slúži naďalej.