Sedeli sme s kamarátkou na lavičke, užívali sme si jesenné slniečko. Len čo sme si všimli tohto malého poskakujúceho škôlkára, pomenovali sme ho motýlik Emanuel. Z diaľky nám naozaj pripomínal motýľa poletujúceho z kvietka na kvietok.
A takto dobehol na konci parku ku bronzovému súsošiu. Vyplašený zostal stáť, po chvíli ruky vbok, pravou nôžkou podupkával ako muzikant udávajúci si rytmus. Pozeral na stojacu bronzovú ženu, na vojakov so samopalmi ležiacich na zemi a zas - žena, vojaci.
Zrazu sa rozkričal: " Povedz, čo si im to urobila, há?! No povedz!!! Počuješ?? Povedz!!"
Ktovie, ako by to bolo pokračovalo, keby nebol prišiel už jeho otec. Najprv ho hladkal po vlasoch a utišoval, že tá teta im neurobila nič zlé, iba smúti a plače za nimi, lebo zahynuli vo vojne, aby sme sa mali lepšie, aby on mohol chodiť do škôlky, hrať sa, aby sme mali čo jesť, aby sme....
Motýlik Emanuel mu ovinul svoje rúčky okolo krku, pobozkal ho a povedal: "Ocinko, ja si ťa nedám žiadnej vojne."
nech slovo vojna zostane len v spomienkach..pri súsoší...pamätníkoch..