Môj otec má ťažkú fixáciu na sadenie zemiakov. Deň pred sadením pobehuje po záhrade s metrom, kolíkmi a klbkom špagátu, aby PRESNE vymeral ABSOLÚTNE DOKONALÚ dráhu výkopu jarku na krumple. Musí to byť také presné, že keby ste predĺžili naše rady zemiakov, na druhej strane zemegule by sa spojili.
Po tom, čo rozmeria a vykolíkuje krumpľovú plantáž akoby tam chcel postaviť podzemné garáže pre 1000 áut, čaká, kým vykopeme jarok ( ocino má dochrámanú a viackrát operovanú chrbticu, na toto už proste nestačí :-( ... ). Pri tom nás povzbudzuje frfľaním typu:
- Babýýýý, môžem tam namiesto špagátu postaviť betónový múr, aj tak pôjdete nakrivo!...
A keď je to nedajbože naozaj nakrivo, nieto pomoci a jarok treba zakopať a začať odznova...
Okrem toho nám odreže každému z jabloňového prúta presne 20, 25, alebo 15 cm kus dreva, podľa toho, akú odrodu sadíme a ako je napísané na obale sadby a vyžaduje, aby sme tým drievkom merali vzdialenosť medzi jednotlivými zasadenými zemiakmi. On sám náhmatkovo s rovnakým prútom kontroluje...
Tento krumpľový teror je síce mierne švihnutý, priznávam, ale čo, každý má nejakú úchylku a jeden deň v roku to vydržíme. Zvyštných 364 dní sa na tom bavíme. Ale čo urobil tento rok, to jeho posadnutosť posunulo na úplne nový level.
Prosím pekne, ešte predtým, než sme po prvý krát zaťali motykou do zeme, nám pyšne oznámil, že táto sadba vyjde presne na sedem radov a dva metre a na ploche to bude presne po tamten zapichnutý kolík. Všetci členovia rodiny poučení skúsenosťou držali zobáky a len prikyvovali. Ja som však nepoučiteľná a tak som museli podrypnúť.
- Ako to môžeš vedieť? Nikdy nevieme, na koľko radov nám sadba vyjde. A už vôbec nie, kde skončí.
A tak som neplánovane dostala lekciu matematiky a geometrie, na ktorú by aj moji učitelia zo školy len čumeli, podobne ako ja.
Ocino sa vytasil s pokrčenou stránkou z vrecka montériek, zavolal si ma a horlivo mi začal vysvetľovať svoje výpočty. Nepýtajte sa. Pochopila som z toho toľkoto:
On manuálne zrátal, koľko máme sadbových zemiakov ( kusy, nie kilá!!! ), potom premeral šírku záhrady, odpočítal od nej 40 cm na chodník a s týmito číslami ďalej pracoval pre mňa záhadným spôsobom, v ktorom zohľadnil počet zemiakov, ich vlastnú dĺžku, vzdialenosť medzi dvoma zasadenými zemiakmi, výslednú dĺžku radu ( šírka záhrady mínus chodník ), vydelil, vynásobil a ktovie či aj neodmocnil a dopracoval sa k výsledku.
A viete, čo ma dorazilo najviac?!
Večer, keď sme skončili so sadením, som ( nepoučiteľná!!!! ) vzala meter a šla som zmerať výsledok: sedem radov a dva metre... presne podľa otcovho výpočtu.
Ešte si myslíte, že sadiť krumple je o nervy? Skúste si to so mnou vymeniť! :-D
@abdul , svokrovcom by sa asi zemiaky nerátali, keby sa pri nich riadne nenarobili. Nejaká mechanizácia im môže byť ukradnutá, oni sadia tak ako sa sadilo "vždy". S tým nič nenarobíš, buď rád, že si pre nich na tento účel nepoužiteľný.
Prajem ešte veľa spoločných zemiakových sezón!
@katka78 , ďakujem! A správne si to povedala, keď sa jedná o rodiča, z lásky človek splní hocičo. :-D
@denyany , to sa máš! My sme len raz v živote mali kľudné sadenie zemiakov, ale o tom asi napíšem ďalší zážitok! :-D
@janealli , sneh? Kde bývaš?
@rea , poviem to ocinovi, poteší sa, že nie je jediným exemplárom svojho druhu na svete!
@abdul , poznáme... ale u rodičov to praktizovať veľmi nemôžem, keď s nimi musím žiť... :-D
Ja som sa zariekla tohoto roku, že mám ja celé krumple v krumploviciach, slušne povedané. Minulý rok som sa na nich narobila ako kôn a výsledok veru, nie valný. A taká doradovaná som bola,že jakú výbornú liptovsku odrodu som dostala. Niežeby sa neurodili, dosť ich bolo, ale po 10. minútach sa mi v hrnci na kašu rozvárali, to som ešte nezažila bisťu im a divnú konzistenciu mali, také rapavé boli.. Roboty s nimi jak na kostele: zasadiť, orušať, potom sa ohrňajú, a kopajú a ešte ich musím načistiť do hrnca..no moje milé, zlaté bežte ... Bude ryža:-))...a ešte mi ich aj krt podryl...
skveleeeee!!! co este sadite? :D :D :D