Mala som kamarátku – už sa stratila v dejinách času – a tá bola rovnako uderená ako ja. Deti, zvery, príroda, jeden manžel, druhý manžel, ona na rozdiel odo mňa plavmo pokračovala, tretí manžel ... a tak. Kúpila som napríklad synovi trúbku. Takú malú, žltú, umelohmotnú a od toho momentu, čo som mu ju dala do ruky, som vedela, že som blbaňa a som sa tešila, že ju čo najskôr pokazí. Silvii kamoške sa trúbka veľmi páčila – veď ona s deckom nepúšťajúcim trúbku z ruky nebola celý deň – tak len čo sa pokazila, tuším som na ňu úplne náhodou trochu stupila, to vám bolo ticho a božský kľud, tak tá mimoňa prišla na návštevu a doniesla ďalšiu. Trúbku. Takú istú. Škoda, že kamarátov vraždiť neslobodno, naozaj som to ľutovala. Ale ako ju jednou rukou škrtím a druhou jej mlátim trúbkou do hlavy, tak to som si predstavovala pomerne dlho. Ale poďme k myši. Oná kamarádska Silvia poznala moju náklonnosť k zverstvu všelikému, tak keď raz niektorému dieťaťu prišla gratulovať, priniesla ako darček myš. Škrečka. Škrečicu. Neviem, guľky som nehľadala. Mala iba podmienku, že myš sa musí volať Dáša. Lenže my sme ju nemali do čoho dať, akvárko bolo obsadené a rybičky by boli asi protestovali proti novému nájomníkovi, tak, reku, cez víkend vydrží vo vtáčej klietke, tá bola momentálne bez nájomníkov a v pondelok pôjdem zakúpiť myšacie bydlo. Do klietky sme dali servítky, misku s poživňou a druhú s vodou a vytešovali sme sa, ako sa myš kŕmi, umýva a deti boli v siedmom nebi. Lenže ráno myši nikde, klietka beznádejne prázdna. Jááj, to bolo plaču (deti), nadávania (ja), hľadania. No márna lásky snaha, keď myši niet, tak myši niet. Tak reku, milé detiská, pôjdeme na to prefíkane, to by tak bolo, aby nás nejaký škrečok prečúral. My sme páni tvorstva! Zbalila som krmivo v rozhodnutí, že pôjdeme do záhrady, aby bolo v byte ticho. A po byte sme nachystali pasce – do každej miestnosti sme dali na zem lavór alebo inú dostatočne hlbokú nádobu, zo zeme na okraj lavóra doštičku a do lavóra misku s vodou a kŕmením v presvedčení, že škrečok zacíti vodu a pôjde sa napiť. Vylezie po doštičke, skĺzne do lavóra a späť sa už nevyškriabe. A máme ho! No trt. Prišli sme večer zo záhrady, najsamprv sme skontrolovali všetky „pasce“ ... ani chlpa, nieto ešte škrečka. A znova: plač, nadávky, hľadanie. Klietku sme nechali na zemi, tam, kde bola predchádzajúci deň, deti išli spať, my s drahým sedíme pred telkou a zrazu mi dajako oči zablúdili ku klietke, pozerám, milá myš si to pekne spokojne štráduje po koberci rovno ku klietke, bez zaváhania prešla cez mreže a začala sa kŕmiť. Ani som sa nepohla, nevedela som, čo s ňou spraviť. A tá mrcha sa najedla, napila, utrela si papuľku a opäť pohodlne cez mreže klietky sa vybrala bohviekam na skusy. Hovorím mužovi: Dáša je tu, ako ju chytím? A ten truhlík mi podal papuču. Neviem, či som mala toho škrečka hodom papuče zabiť alebo dať mu pričuchnúť – a tiež ho tak zabiť, len trochu rafinovanejšie ... už sa nepamätám, ako som milú myš chytila. Okolo spodného okraja klietky som dala tabuľky skla, to sa dávalo, ani neviem, prečo a neviem, ako je to teraz, vložila som myš a myslím si: včuľ buď múdra, potvoro. Pozerala som sa na ňu, škodoradostne, priznávam a normálne mi padla sánka. Milá Dáša sa zachytila prednými labkami dvoch mrežiek, podskočila, zadnými nožkami sa oprela o okraj skla, vyliezla naň, prešla cez mreže a pohodlne odpochodovala z klietky von. Myslím, že keby bola vedela ukázať taký ten vystrčený prostredník, tak mi ho ukáže. A vyplazený jazyk k tomu. Tak som ju opäť klofla a v rámci neochoty robiť zo seba opäť idiota, myš strávila zvyšok víkendu vo vani. So zaštupľovaným odtokom a aj tam som ju chodila kontrolovať. V pondelok som zakúpila tzv. elementku a bolo po výletoch. Mriežky na tej klietke boli od seba vzdialené naozaj ani nie 1,5 cm ale vôbec jej to nerobilo starosti. Mrche. Žila si potom rok, čo je vraj u takýchto malých zverkov takmer matuzalemský vek a po jej odchode sme mali ešte ďalšiu myš zvanú Dadva, no, veď Dáša Druhá a po nej ešte jednu, ktorá sa volala Datra, akože Dáša Tretia. Veď kto im bude vymýšľať mená, takto bolo každému jasné, vo koho gou. Ale ani jedna z Dáškiných nasledovníčok nebola taká slobodymilovná a vychcaná ako naša prvá škrečica (?) Dáša Prvá.
Mala som kamarátku – už sa stratila v dejinách času – a tá bola rovnako uderená ako ja. Deti, zvery, príroda, jeden manžel, druhý manžel, ona na rozdiel odo mňa plavmo pokračovala, tretí manžel ... a tak. Kúpila som napríklad synovi trúbku. Takú malú, žltú, umelohmotnú a od toho momentu, čo som mu ju dala do ruky, som vedela, že som blbaňa a som sa tešila, že ju čo najskôr pokazí. Silvii kamoške sa trúbka veľmi páčila – veď ona s deckom nepúšťajúcim trúbku z ruky nebola celý deň – tak len čo sa pokazila, tuším som na ňu úplne náhodou trochu stupila, to vám bolo ticho a božský kľud, tak tá mimoňa prišla na návštevu a doniesla ďalšiu. Trúbku. Takú istú. Škoda, že kamarátov vraždiť neslobodno, naozaj som to ľutovala. Ale ako ju jednou rukou škrtím a druhou jej mlátim trúbkou do hlavy, tak to som si predstavovala pomerne dlho. Ale poďme k myši. Oná kamarádska Silvia poznala moju náklonnosť k zverstvu všelikému, tak keď raz niektorému dieťaťu prišla gratulovať, priniesla ako darček myš. Škrečka. Škrečicu. Neviem, guľky som nehľadala. Mala iba podmienku, že myš sa musí volať Dáša. Lenže my sme ju nemali do čoho dať, akvárko bolo obsadené a rybičky by boli asi protestovali proti novému nájomníkovi, tak, reku, cez víkend vydrží vo vtáčej klietke, tá bola momentálne bez nájomníkov a v pondelok pôjdem zakúpiť myšacie bydlo. Do klietky sme dali servítky, misku s poživňou a druhú s vodou a vytešovali sme sa, ako sa myš kŕmi, umýva a deti boli v siedmom nebi. Lenže ráno myši nikde, klietka beznádejne prázdna. Jááj, to bolo plaču (deti), nadávania (ja), hľadania. No márna lásky snaha, keď myši niet, tak myši niet. Tak reku, milé detiská, pôjdeme na to prefíkane, to by tak bolo, aby nás nejaký škrečok prečúral. My sme páni tvorstva! Zbalila som krmivo v rozhodnutí, že pôjdeme do záhrady, aby bolo v byte ticho. A po byte sme nachystali pasce – do každej miestnosti sme dali na zem lavór alebo inú dostatočne hlbokú nádobu, zo zeme na okraj lavóra doštičku a do lavóra misku s vodou a kŕmením v presvedčení, že škrečok zacíti vodu a pôjde sa napiť. Vylezie po doštičke, skĺzne do lavóra a späť sa už nevyškriabe. A máme ho! No trt. Prišli sme večer zo záhrady, najsamprv sme skontrolovali všetky „pasce“ ... ani chlpa, nieto ešte škrečka. A znova: plač, nadávky, hľadanie. Klietku sme nechali na zemi, tam, kde bola predchádzajúci deň, deti išli spať, my s drahým sedíme pred telkou a zrazu mi dajako oči zablúdili ku klietke, pozerám, milá myš si to pekne spokojne štráduje po koberci rovno ku klietke, bez zaváhania prešla cez mreže a začala sa kŕmiť. Ani som sa nepohla, nevedela som, čo s ňou spraviť. A tá mrcha sa najedla, napila, utrela si papuľku a opäť pohodlne cez mreže klietky sa vybrala bohviekam na skusy. Hovorím mužovi: Dáša je tu, ako ju chytím? A ten truhlík mi podal papuču. Neviem, či som mala toho škrečka hodom papuče zabiť alebo dať mu pričuchnúť – a tiež ho tak zabiť, len trochu rafinovanejšie ... už sa nepamätám, ako som milú myš chytila. Okolo spodného okraja klietky som dala tabuľky skla, to sa dávalo, ani neviem, prečo a neviem, ako je to teraz, vložila som myš a myslím si: včuľ buď múdra, potvoro. Pozerala som sa na ňu, škodoradostne, priznávam a normálne mi padla sánka. Milá Dáša sa zachytila prednými labkami dvoch mrežiek, podskočila, zadnými nožkami sa oprela o okraj skla, vyliezla naň, prešla cez mreže a pohodlne odpochodovala z klietky von. Myslím, že keby bola vedela ukázať taký ten vystrčený prostredník, tak mi ho ukáže. A vyplazený jazyk k tomu. Tak som ju opäť klofla a v rámci neochoty robiť zo seba opäť idiota, myš strávila zvyšok víkendu vo vani. So zaštupľovaným odtokom a aj tam som ju chodila kontrolovať. V pondelok som zakúpila tzv. elementku a bolo po výletoch. Mriežky na tej klietke boli od seba vzdialené naozaj ani nie 1,5 cm ale vôbec jej to nerobilo starosti. Mrche. Žila si potom rok, čo je vraj u takýchto malých zverkov takmer matuzalemský vek a po jej odchode sme mali ešte ďalšiu myš zvanú Dadva, no, veď Dáša Druhá a po nej ešte jednu, ktorá sa volala Datra, akože Dáša Tretia. Veď kto im bude vymýšľať mená, takto bolo každému jasné, vo koho gou. Ale ani jedna z Dáškiných nasledovníčok nebola taká slobodymilovná a vychcaná ako naša prvá škrečica (?) Dáša Prvá.
paradne zvieratko :-)
horsie je , ked potom clovek kade tade nachadza bobky :-)
az som niekedy zasla, kde vsade sa dokazu dostat :-)
takychto cestovatelov som mala aj ja veru :-)
@martina , rodičov si treba ctiť a vážiť a veriť im, takže sa mamy radšej nič nepýtaj. pre istotu. :-)