Foto: Pravda - Ivan Majerský
Pochádza z Južnej Ameriky, kde rastie tisícky rokov. Od Atlantiku po Ural ho dnes považujeme po obilí za druhú najdôležitejšiu plodinu severnej pologule.
Mýlia sa tí, ktorí zemiaky považujú za bežnú a nevzrušujúcu súčasť našej stravy. Prepáčte, ale ja ho považujem za barda nášho každodenného či sviatočného stola.
Stovky odrôd zemiakov, nepreberné množstvo zemiakových jedál, pochúťok, dobrôt. Nebudem sa venovať všetkým, pripomeniem len zopár zemiakových šalátov... sladkokyslý cibuľovo – uhorkový, zeleninový, vaječný, mäsový (najlepšie z údeného mäsa), šunkový, francúzsky, portugalský, tuniakový (nezabudnite na kapary), či zemiakovo – dijonský (samozrejme s horčicou)...
Terézia Vansová ho napríklad pripravovala z olúpaných, na lístky pokrájaných zemiakov, poliatych riedeným octom. Nesmeli tam chýbať plátky cibule, uvareného zeleru, čierne aj nové korenie a navrchu opražená slanina. (Veď to poznáte. Ako sa máte? Ako škvarky na šaláte...).
V „normalizačnom“ šaláte z roku 1974 neboli škvarky, bola v ňom „tučná“ uhorka, stolový olej, bežná horčica a lyžica cukru (Avicenum Praha)...
Raz–dva razy ročne mám na tanieri viedenský rezeň v trojobale a v miske „de luxe zemiakový šalát“. Varené rohlíčkové zemiaky, talianska biela cibuľa, citrón, jablčný ocot, olivový olej, čierne korenie, bobkový list a nasekaný biely koreň v kyslom náleve. Celkom nakoniec tam nesmie chýbať lyžica – dve slovinského tekvicového oleja. Ten zafarbí šalát do zelenkava. Magnetizuje to oči aj chuťové poháriky. Slovinci v tomto prípade majú v čaši svoju autochtónnu odrodu Zelen. My sa musíme uspokojiť s naším Silvánskym zeleným...
Diskusia k článku