Fedor Malík:
Vilmuškine trubičky

Fedor Malík, 18. marca 2014     2 minúty čítania

Deväťtisícová kráľovská Modra je bohaté mesto. Aspoň tak prichádzajúci usúdi podľa počtu bankových filiálok na námestí. Pod dohľadom fúzatého Ľudovíta tam „kvitnú“ až štyri. Aspoň trocha života v spiacom mestečku...

Bohatstvo Modry netkvie však v šuchotavých papierikoch, je koncentrované v histórii a v ľuďoch, ktorí jej duchovno stáročia tvorili a tvoria. Generácie sa menia a tá moja už pomaly odchádza. Pred pár dňami nás opustila aj Vilmuška Žáková. Sestra maliara Ľubomíra Kellenbergera. Dožila sa deväťdesiatky. Ovládala niekoľko jazykov, mala blízky vzťah k histórii a ku koncu života obnovila vo svojom dome i vzácne priestory evanjelickej modlitebne. Bola i skvelou kuchárkou.

Také sladké modranské dobroty nepripravoval u nás nikto. Slivkové perky, višňová štrúdľa, vanilkové rožky, cisárske makové a orechové rožteky, mriežkový sypaný koláč (špecialita malokarpatských Židov), ale najmä slávne anízové trubičky. Tých sa v roku 1935, a to mala vtedy Vilmuška len dvanásť rokov, pri návšteve Modry nevedel dojesť ani indický maharadža z Hajdarábadu Salar Jung tretí.

Možno i preto, že si ich celé poobedie tajne pod pergolou namáčal do voňavého modranského ottonelu...



Diskusia k článku







 



TOPlist