Najznámejším vinárskym mestečkom Záhoria je Skalica. No už niekoľko rokov pútajú k sebe pozornosť aj vinohrady, ktoré od niekdajšieho kráľovského mesta oddeľuje Zlatnícka dolina. Na jej juhovýchodných úbočiach pred 500 rokmi predkovia Radošovčanov a Koválovčanov vysadili vinič a aby mali po ťažkej práci vo vinici kde hlavu zložiť, postavili si tu malé vinohradnícke domčeky – búdy. Je ich tu vari tristo. Onedlho pribudne sedem ďalších, ktoré buduje Vinpera, ako odtlačok vinárskej architektúry 21. storočia.
Vinpera na slovenskom vinárskom nebi zažiarila celkom nedávno. Založili ju v roku 2016 Rastislav Ňukovič a Peter Kudláč, v žilách ktorých prúdi radošovská vinárska krv, napájaná erbovým vínom Radošovčanov Rulandským bielym. Základom úspechu Vinpery sa stali obnovené Radošovské vinohrady, ktorých potenciál podporuje otepľovanie hrajúce do kariet aj dobre zvolenému sortimentu odrôd.
To víte, narodzil jsem sa po bratrovi do roka a ked mamka nemala dost mléka, ponúkla nás z rulandu.
Dnes sa veľa rozpráva o terroire, teda o geologickom podloží, ktoré sa premieta do zloženia pôdy, vyzdvihuje sa mikroklíma, daná polohou, ako aj prácou človeka, ktorý prostrediu rozumie a odhaľuje cez víno jeho potenciál. Ulahlá má zaujímavé geologické zloženie. Pôda je zmesou ílovcov, piesku, bridlice, obsahuje vápnik, ktorý ovplyvňuje kyslosť vín. Kyseliny, oná chrbtová kosť vína, jeho sviežosť, ovocnosť a ľahkosť, začínajú byť v ostatnom čase vzácne. Kto ich má, je v čase prebytku slnka na koni.
Ty si tam a já su tady
Ulahlá podobne ako ostatné vinohrady zo skalického rajónu administratívne patrí do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. V skutočnosti je od nich vzdialená dobrých 25 kilometrov. Z Radošovských vinohradov vidno západný hrebeň Malých Karpát. Je nad slnko jasnejšie, že geograficky aj mentálne je víno z vinohradu Ulahlá víno s originálnou nie malokarpatskou, ale bielokarpatskou DNA.
To, čo ho spája s malokarpatským regiónom, je juho-juhovýchodná expozícia, s bohatým príkonom slnečnej energie. Začína jej byť v posledných rokoch až priveľa, lenže Ulahlá je milenkou vetra, ktorý sem prúdi z protiľahlej Chvojnickej doliny. Akoby ho sem na zálety posielal vrch Zámčisko, vypínajúci sa nad Chvojnickou dolinou. Dobre ho vidno z Ulahlej. Vinič sa po každom daždi rezkému vetríku poteší, lebo osuší jeho mokré listy, čím znižuje riziko hubových chorôb. A keďže v pôde tohto vyššie položeného vinohradu je prirodzená zmes minerálov, má stále dosť kyselín.
Peter Kudláč a Rastislav Ňukovič sú dobrí sprievodcovia. Svoj vinohrad predstavia z každej strany, výhľady do krajiny obohacujú o postrehy, ktoré poznajú len ľudia, čo sa s ňou zžili. Ako malí chlapci ju prelozili najprv pri hrách, a potom ju spoznali aj z druhej strany, keď im podali do rúk nožnice a motyku, dva nástroje, čo odjakživa udržiavajú vinicu pri živote. Len tak možno objaviť každé zákutie vinohradu a prísť na to, ako živly formujú víno a vtláčajú doň originálny radošovský charakter, ktorý iné moky nemajú.
Víno rozväzuje jazyky a občas sa pri ňom ukujú plány, ktoré ľuďom úplne zmenia život.
Ty si tam a já su tady, pozdravuje pútač s pohárom vína každého návštevníka pri vstupe do Radošovských vinohradov. Ten nápis vraví: opusti jeden svet a objav iný. Peter rozváža návštevníkov vinárstva po vinohradoch na vlečke ťahanej už historickým traktorom Zetor Major 3011. Kudláč ich pritom baví všakovakými historkami, nerozpráva ich, ale „vyprávja“.
Medzi rečou prehodí, že ako správny Radošovčan bol oddojčený na rulande. „To víte, narodzil jsem sa po bratrovi do roka a ked mamka nemala dost mléka, ponúkla nás z rulandu.“ Uveriť – neuveriť? K vínu a vinohradu takáto historka pasuje. Je v nej, samozrejme, typicky záhorácka hyperbola, zveličenie, ale to k vínu patrí. Spája sa v ňom fantázia s realitou. Zmysel pre jedno i druhé musí mať každý dobrý vinár. Veď počúvajme Peťa Kudláča ďalej. „V šiestich rokoch nám dal stareček ochutnat sirupček, teda burčáček, a tým byua naša cesta do vinohradu spečacená.“ Tak to naozaj mohlo byť a tak to aj bolo.
Veru toto sa človek nedozvie pri komornom pití vína ani v najlepšej reštaurácii, ale len keď príde ochutnať víno tam, kde sa narodilo, a stretne ľudí, ktorým víno vstúpilo do života a oni zasa jemu. Tam objavíme iný svet a začneme si kamienok po kamienku dávať veci do súvislostí, nad ktorými inak nemáme čas premýšľať. Dnes sa každý oháňa hodnotami, ale veď čo je najvyššia hodnota pre vinohradníka a vinára, ako starať sa o priestor, ktorý jeho i nás obklopuje a obdarúva takými božími darmi, ako je chutné hrozno a víno?
Uchovaná vinárska pamäť
Je zaujímavé, ako sa niektoré vinárske dvojice hľadajú. Slávny slovenský tandem Vladimír Mrva a Peter Stanko sa stretli pri ochutnávke vína. Rovnakým spôsobom zviedlo víno dovedna Rastislava Ňukoviča s Petrom Kudláčom. Obaja pracovali v Eustreame, kde manažment raz za čas pozýval svojich pracovníkov na ochutnávku vín z územia, ktorým sa ťahal plynovod. Radošovské vína, ktoré počas degustácií predstavil Peter Kudláč, tam zakaždým zažiarili.
Víno rozväzuje jazyky a občas sa pri ňom ukujú plány, ktoré ľuďom úplne zmenia život. Obaja Radošovčania dostali nápad, že by mohli spoločne dorábať víno. Každý do projektu vložil to, v čom vynikal: Kudláč bol zručný vinohradník s vinárskym talentom, ako sa vraví, od pánaboha, Ňukovič manažér, čo si vedel poradiť s každou výzvou. Podobne ako Kudláč mal „vinohrádek aj búdu“. Slovo dalo slovo a v roku 2016 narodil sa projekt Vinpera – Vinárstvo Peter a Rasťo. Aké jednoduché to občas býva.
V ponuke Vinpery nájdeme vína biele aj červené, ktoré dokonale vyjadrujú naturel, esprit územia aj dobrosrdečnú a občas i zanovitú, hrdú povahu Záhorákov. Pristavme sa najprv pri bielych odrodách. Ako ináč, pestujú tu Pinot blanc aj Pinoit gris, teda Rulandské biele a šedé. Veľký znalec Côte d’Or František Lipka vždy, keď ochutnal dobrý slovenský ruland, poznamenal, že nielen Burgundskom, ale aj Slovenskom prechádza zlatá vinárska rovnobežka. Naozaj, Radošovské vinohrady ležia v teplej oblej pahorkatine a do Ulahlej sa vstupuje cez krásnu bránu, umelecké dielo kovotepca. Vinohradníckymi bránami zvýrazňujú výnimočnosť svojich vinohradov a vín nielen Burgunďania, ale aj Slováci.
Ulahlá a vína z nej si to zaslúžia. Najmä Sauvignon, Rizling vlašský aj rýnsky, Muškát moravský, ako aj Devín, ktorým Dorota Pospíšilová otvorila éru slovenských novošľachtencov, medzi ktorými objavíme aj menej známu, ale čoraz viac žiadanú Miliu. Odrodová skladba vyjadrujúca ducha územia a človeka, čo miluje aj novátorstvo. Vo Vinpere si zrazu uvedomíme, ako jedným okom Ňukovič s Kudláčom hľadia do minulosti, rozvíjajúc modernými postupmi tradíciu, a druhým do vinárskeho vesmíru budúcnosti.
Keď sa takmer pred desaťročím obaja pustili do reštrukturalizácie, tak sa byrokratickej úradnej reči hovorí obnove, prestavbe vinohradov, urobili dobrú vec: zachovali časť pôvodnej takmer polstoročnej výsadby Rulandského bieleho ešte z čias družstva. Obrábajú ho v čisto ekologickom režime, podľa ročníka dáva táto vinica pre pamätníkov od 300 do 500, ale aj vyše 1 000 litrov vína.
Potomstvo rulandu, na ktorom sa zoznamovala s vínom celá jedna generácia Radošovčanov, preniesli aj do novej výsadby. Pôvodný cenný klon pomohol rozmnožiť Tibor Ruman, známy šenkvický vinohradník a šľachtiteľ, ktorý vyrastal a pracoval s legendou slovenského šľachtenia Dorotou Pospíšilovou. Máme tu teda možnosť ochutnať biely ruland s dlhou pamäťou siahajúcou do poslednej štvrtiny 20. storočia a víno geneticky identické, vysadené na úsvite tretieho tisícročia. Robí svojim rodičom česť, môžeme ho ochutnať nielen vo Vinpere, ale aj v Národnom salóne vín, kam sa tohto roku spolu s Devínom dostalo medzi sto najlepších vín kolekcie vybranej v septembri roku 2024.
Prekvapenie spod Bielych Karpát
To, že vinohrad Ulahlá má excelentný terroir, potvrdili domáce aj medzinárodné súťaže. Nielen na Slovensku, ale v celej Európe sa cenia triumfy z Vinalies Internationales, ktorú organizujú Francúzi. Ide o súťaž, kde sa v Paríži, a v ostatných dvoch rokoch v Bordeaux či v Cannes, stretá okolo tritisíc vín z celého sveta. Bezmála polovicu z nich tvoria francúzske vína a druhú vína z Európy a Nového sveta – Južnej Ameriky, USA, Juhoafrickej republiky, Austrálie a Nového Zélandu.
Nuž a v tejto konkurencii, kde Francúzsko bojuje proti celému svetu, získal radošovský Sauvignon z Vinpery po dva razy zlatú medailu, ktorou sa pýšia aj Rizling rýnsky a Devín. Nie náhodou sme na začiatku spomenuli unikátne zloženie pôdy. V ňom väzí príťažlivosť vín z vinohradu Ulahlá. Príroda je režisérom vín, ale potrebuje asistentov, akými sú Peter Kudláč a Rastislav Ňukovič.
Ktorý Sauvignon je najlepší? Francúzska klasika, novozélandská moderna od protinožcov alebo slovenské prekvapenie spod Bielych Karpát? V radošovskom Sauvignone objavíme to, čo mali radi naši predkovia a máme radi aj my, nezameniteľný žihľavový tón, ale vo víne je aj už takmer zabudnutá šťavnatá chuť vinohradníckej broskyne. Kde sa berie? No je to dar územia, obraz chameleónskych schopností odrody, ale aj vinohradníckeho a vinárskeho umu ľudí, ktorí sa vínu venujú.
Oteplenie, ktoré zažívame, prinieslo Slovensku prémiové vína. Dunaj a Hron, pri dúšku ktorého ľudia slastne „wawkajú“, hovoria o tom, že našli skvelé podmienky aj vo Vinpere.
Medzi vychytávky Vinpery patrí v dobrých rokoch slamové víno. To robia jednak z Rulandského bieleho, ale aj z Frankovky modrej. Naposledy slamové víno vyrobili v roku 2021 a teraz dozrieva na „húry“ – povale družstevnej sýpky ročník 2024. Podlahu povaly vystlali slamou, ktorá má hygroskopické vlastnosti. Pohlcuje vlhkosť a keďže pod strechou dobre prúdi vzduch, strapce strácajú vodu a zhruba po dva a pol až troch mesiacoch v bobuliach zostáva jedinečný koncentrát cukru a kyselín.
Práve ony robia víno výnimočným. V extrémne horúcom roku 2024 ho hroznu podarovala pôda bohatá na vápnik a svoje urobila aj nadmorská výška. Je to napokon terroir, ktorý robí víno nezameniteľným. Pred troma rokmi dorobili vo Vinpere 140 litrov slamového vína a všetko sa razom vypredalo. Nuž máme dobrú správu, na budúci rok môžete tento zriedkavý mok ochutnať. Je naozaj cenný, plní sa do flaštičiek s objemom 0,25 litra. Ako sa vraví, dobrého veľa nebýva.
Červená klasika aj moderna
Byť kúsok od Skalice a nerobiť červené víno, to by bol hriech. Vinpera ho pestuje vo vinohrade Dolné Novosady v skalickom katastri a môže teda dorábať Skalický rubín. Toto povestné červené víno s vysokým obsahom resveratrolu, začiatkom 20. storočia bolo na lekársky predpis, má dnes konkurenciu v novošľachtencoch Dunaji, Hrone či Nitrii. Na otázku, ktoré z vín ide viac na odbyt, sa dozvedáme, že keď sa milovníci novošľachtencov „prepijú“ novošľachtencov, dostanú chuť na klasiku a opačne. Dobré je teda mať v ponuke tak Skalický rubín, v ktorom hrá prím Frankovka modrá a sekundujú jej Svätovavrinecké s Portugalom modrým, ako aj slovenské moderné vína.
Ukazuje sa, že autorka novošľachtencov Dorota Pospíšilová a Ondrej Korpáš, ktorý ich testoval v Strekove na južnom Slovensku, sa trafili do čierneho. Pri šľachtení šlo o vytvorenie vín kabernetového typu, ktoré nazbierajú dostatok cukru aj na severnom výbežku európskej vinohradníckej oblasti. Oteplenie, ktoré zažívame, prinieslo Slovensku prémiové vína. Dunaj a Hron, pri dúšku ktorého ľudia slastne „wawkajú“, hovoria o tom, že našli skvelé podmienky aj vo Vinpere.
Hojnosť slnka ide, samozrejme, k duhu aj Skalickému rubínu. Nie je to požehnané územie, kde sa rodia vína jedno lepšie ako druhé?
Búdy s geniom loci
Názov Vinpera má veľa výkladov. Jeden, ktorý je sloganom vinárstva, hovorí o emócii zrodenej vo vinohrade, ďalší znie s vínom na perách a teraz vzniká nová symbolika – Vinpera ako dedinka so siedmimi novodobými vinohradníckymi búdami. Radošovské vinohrady sú rozptýlené na návrší povyše Koválovca, ktoré tvorí Chrascá, Maňašovská hora, Huboké sady, U kolečka, Kaplnka sv. Urbana. V tomto priestore je rozptýlených 300 vinohradníckych búd, tých pôvodných je už málo, väčšinu tvoria skôr záhradné chaty typické pre sedemdesiate a osemdesiate roky.
Oblúkom, ktorý spojí prítomnosť s minulosťou, bude sedem vinohradníckych búd Vinpery. Už ich budujú oproti celkom nedávno postavenému vinárstvu z roku 2020. Architekt Peter Abonyi sa prešiel vinohradmi a do nových domcov preniesol jednoduché línie starých búd. Už to nebudú hlinené domce, ale uchovali si sedlové strechy aj typické oblúkové priečelia. Zabudované do stráne, v ktorej sú roztrúsené dnes vzácne oskoruše, len čo sa dokončia terénne úpravy, do roka, dvoch splynú s prostredím. Búdy kedysi slúžili na to, aby si tu oddýchli kopáči vinohradov, na povalách sušili seno, Radošovčania v nich prečkávali turecké nájazdy aj ľúte boje o dedinu na konci druhej svetovej vojny.
Teraz v búdach nájdu útočisko milovníci vína. S vínom sú krásne podvečery, ale predstavme si ráno, zobúdzajúce štebotom vtákov mestského človeka, ktorým sa čoraz viac stáva aj nový vidiečan. Človek ráno otvorí oblok a vdýchne studený vzduch. Je nový deň, stojí za to žiť, keď uchovávame ducha krajiny. V tom je posolstvo Radošovských vinohradov, kde výraznú pečať zanecháva Vinpera.
Diskusia k článku