Foto: Pravda - Ivan Majerský
Tých je však akosi pomenej. Kvetenstvo im poničil mráz a konáre "dokmásal" vietor. Stromy malokarpatských marhúľ plačú. Zlatožltkavé plody "armeniky" musíme dovážať. Zo Španielska, Talianska, Turecka. Tie mám akosi najradšej. Viažu ma k nim spomienky...
Na prelome tisícročí som do Anatólie cestoval pravidelne. Učili sme Turkov spoznávať a hodnotiť víno. Nuž a oni nám odkrývali taje tureckej kuchyne. Bolo to zaujímavé. Mnohé veci ma upútali, mnohé mi "nesadli". Napríklad varený ovčí mozog na studeno, podávaný so slano-sladko-kyslým marhuľovým (!) džemom. Krútili sme hlavami...
Na turecké marhule si však občas spomeniem. Celý rok ich kupujem v sušenom stave. Čím sú tmavšie a oranžovajšie, tým sú chutnejšie. Aj hlava z nich nebolí. Ten oxid siričitý jednoducho neoklameš.
Vráťme sa domov. Pod Malé Karpaty, do Modry... Keď gazdiná zarábala cesto, miesila dvojitú dávku. Na slaný aj sladký koláč. Slaný bol bryndzovo-slaninkový a sladký (väčšinou v lete) marhuľový. Ani čerešňový, ringlotový, slivkový (zásadne s makom!), egrešový či jahodový tak nechutil.
Ten "náš" bol z čerstvých aj konzervovaných marhúľ, ktoré rozvoňali celý dom. Musel byť posypaný cukrovo-škoricovou mrveničkou a musel chrumkať. Dospelí ho zapíjali vyzretým bielym burgundom "vytiahnutým" heverom len pred chvíľou z toho najlepšieho trojhektáka.
Diskusia k článku