Foto: Pravda - Ľuboš Pilc
Aký je pomer detí, ktoré idú na váš učebný odbor preto, že ich to baví, a tých, ktoré tam „odložili“ rodičia?
Máme veľa študentov, na ktorých záujem vidíte - som tu preto, lebo ma to baví a chcem to robiť. To zbadáte hneď. Potom sú tam takí, kde vidíte, že rodičia ich nemali kam dať, tak išli k nám. Ale sú aj takí, ktorí sa k nám prídu vyučiť bez nejakého veľkého záujmu a postupne sa nám ho podarí v nich prebudiť. Našťastie máme stále dosť študentov, ktorých tento odbor baví. Inak by som asi už dávno prácu vymenila.
Čo považujete na svojej práci pedagóga za najťažšie?
Niekedy je to dosť ťažké, najmä keď jediné, čo študentov zaujíma, je, „kedy skončíme“. Vy im chcete odovzdať toho čo najviac a máte na to aj možnosti. My ako škola máme výborné vybavenie, s ničím v tomto smere nebol a ani nie je problém. Chcete to všetko odovzdať študentom a niekedy mi je až ľúto, že oni to vlastne nechcú. Pritom to majú zadarmo. Ale, našťastie, máme aj šikovné dievčatá, lebo tie tvoria väčšinu študentov.
Pred rokom ste hovorili, že po 1,5 roku dištančného vzdelávania študenti všetky návyky, ktorým ste ich naučili, pozabúdali, a museli ste vlastne začínať odznova. Zmenilo sa to?
Dostali sa do toho, ale ako keby zabudli na pravidlá spoločenského a sociálneho správania. Napríklad, že existujú nejaké zásady, ktoré treba dodržiavať. Toto im chýba. Akoby si neuvedomovali, že istý typ správania je nevhodný. A to aj voči nám, pedagógom. Bohužiaľ, je taká doba. Je mi to ľúto, ale pevne verím, že z každého nášho študenta bude naozaj dobrý a slušný človek.
Vráťme sa k cukrárstvu. Čo je vaša obľúbená surovina, z čoho rada pečiete? Napísali ste knihu o čokoláde, robíte o nej kurzy, je to čokoláda?
K čokoláde som sa dostala postupne. Keď sme chodili s národným tímom na súťaže, v jednom momente sa nám zdalo, ako by sme mali stop a my sme sa chceli posunúť ďalej. Pred 20-timi rokmi som sa v Nitre zoznámila s pani Mirkou Slavíkovou z Prahy (možno ju nedávno niektorí videli ako porotkyňu prvej série Peče celá země v Česku). Pozvali sme ju, aby prišla urobiť kurzy na Slovensko, pretože vtedy tu veľa takýchto možností nebolo. Urobila školenie aj u nás v škole v Púchove a potom nás ona pozvala do Prahy. Tam som sa naučila robiť prvé pralinky.
Vtedy vás práca s čokoládou chytila?
Áno, povedala som si, aha, to je surovina, ktorej sa chcem venovať. Potom sa mi začali otvárať možnosti aj na Slovensku, začala som spolupracovať s dovozcom čokolády, ktorý organizoval aj kurzy. Neskôr som absolvovala kurzy aj u výrobcov v Poľsku, Belgicku, takže som sa učila postupne. Stále viac som sa do toho dostávala a aj sama som začala robiť kurzy. Je to moja srdcovka, ktorej sa rada venujem, ale mám rada aj rozmanitosť.
Diskusia k článku