,,Mám veľké šťastie,“ hovorí vinár Miro Petrech. ,,Milujem svoju robotu.“
Foto: Pravda - Ľuboš Pilc
Vinársky majster a vládca takmer 300-ročnej pivnice v Chateau Belá by mohol mať mnoho prezývok. Najčastejšie sa však používa jediná - Kráľ slovenských rizlingov. Každý, kto sa u nás aspoň trochu motá okolo vína, vie, ako k nej prišiel pred dvadsiatimi rokmi. Získal ju za dnes už legendárny ryňák, bobuľový výber Chateau Belá Riesling 2001. Obávaný americký hodnotiteľ, postrach vinárov Robert Parker, toto víno zo Slovenska bez rozpakov zaradil medzi najlepšie rizlingy sveta, keď mu v prestížnom Wine Spectatore udelil 94 bodov, a tým aj veľkú zlatú medailu. Enológovia nešetrili chválou, víno vtedy zaradili dokonca medzi TOP 10 európskych vín.
Znalci vína považujú to Petrechovo za jedinečné a jeho rukopis tvorcu rizlingov za originálny a ľahko rozpoznateľný. New York, Tokio, Hongkong, Dillí, Rio de Ja- neiro, Paríž, Londýn, Rím, Berlín či Štokholm - vína zo Chateau Belá ponúkajú prestížne reštaurácie v tých najväčších metropolách. Vyše 60 percent produkcie ide na export. V malom vinárstve naplnia ročne iba 60-tisíc fliaš. Vo vínotékach na Slovensku sa však ceny väčšiny vín pohybujú len na úrovni od 10 do 45 eur.
Čo treba ochutnať a spoznať z Chateau Belá? Určite aj iné vína, nielen rizlingy. Sedemdesiat percent produkcie tvoria biele vína. Okrem už spomínaného Rizlingu rýnskeho sú to odrody Veltlínske zelené, Rulandské šedé, Rizling vlašský a Breslava. Modré odrody sú tri: Rulandské modré, Cabernet Sauvignon a Alibernet.
Foto: Archív Chateau Belá
,,Mám veľké šťastie,“ hovorí veselo Petrech. ,,Milujem svoju robotu. Možno preto som vydržal tak dlho. Niektorí moji spolužiaci už chodia o paličke, ja však trénujem, musím chodiť do pivnice každý deň. Veď čo keby sa tam niečo pokazilo, rozbilo či prasklo?“
Úspech Bratislavy v Novom svete
Šibalské slnko z jedinečnej vinice neďaleko zámku v Belej lúčmi nezlatí len bobuľky strapcov, neprebleskuje len do čaší s osobitým vínom. Zrkadlí sa aj v Petrechových očiach. Akoby vinica, víno a vinár dosiahli magické prepojenie, splynuli vedno.Miroslav Petrech patrí nepochybne medzi najvýraznejšie osobnosti moderného slovenského vína. Dobre vie, že hrozno i nápoj z neho sú každý rok iné. Za každou slzou skvelého vína je predovšetkým drina. Neúnavne preto chodí nielen do pivnice, ale aspoň raz za týždeň aj do vinohradu v Mužli , o ktorý sa teraz stará jeho nástupca a priateľ Jožko Lancz.
Petrech to tam má najradšej v máji. Nabielo kvitnú a mámivo rozvoniavajú agáty, jarné slnko nežne láska vinohrad a vráskavú tvár vinohradníka hladí svieži vetrík vanúci od Dunaja. Svet naokolo sa vtedy rozozvučí v monotónnom bzukote usilovných včiel a ďalšieho hmyzu. Na návštevu však Petrech pozýva aj inokedy, napríklad za tmy o štvrtej ráno v studenom januári! Keď sa pri mrazivých mínus deviatich stupňoch oberajú sladučké strapce hrozna na vzácne ľadové víno.
Chateau Belá
Foto: Jakub Prokeš
Kráľ rizlingov by do pivnice i vinice azda už chodiť ani nemusel, veď má 78 rokov. Tvrdí však, že zákazníkovi treba vyjsť v ústrety - poctivou robotou, rešpektom k prírode i osobným rozhovorom pri čaši vína. Pokorou a úctou. A tak Petrechových obdivovateľov a priateľov neprekvapí, že nedávno dosiahol ďalší veľký životný úspech. Na konci vlaňajška v najtvrdšej medzinárodnej konkurencii opäť potvrdil, že patrí k svetovej elite. Na najvýznamnejšej súťaži vín a destilátov v Latinskej Amerike Catad‘Or World Wine Awards v Čile získala jeho Breslava 2019 hneď dva tituly šampióna. Stala sa totiž najvyššie hodnoteným bielym vínom i celkovo najvyššie hodnoteným zahraničným vínom v súťaži. Rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi famózny Rizling rýnsky aj teraz Petrechova Breslava získala 94 bodov, a teda veľkú zlatú medailu.
Tento triumf je o to cennejší, že Breslava (pomenovaná jedným zo starobylých názvov Bratislavy) je nová slovenská odroda bieleho vína. V cudzine je prakticky neznáma, navyše jej uznanie na Slovensku trvalo nezvyčajne dlho.
,,Patrí medzi najstaršie odrody z mojej kuchyne a jej zrod sa datuje do roku 1960,“ spomína jej autorka, šľachtiteľka Dorota Pospíšilová a dodáva, že Breslava sa nehodí do každého vinohradu. ,,Jej mladé jednoročné drevo poškodzujú silné zimné mrazy a je citlivá aj na jarné mrazíky. Samozrejme, to má vplyv na veľkosť úrody, a tak v roku 1991 po skončení skúšok, žiaľ, neuspela.“ Pospíšilová však jedným dychom pripomína, že veľkým propagátorom Breslavy je práve Miro Petrech: ,,Vďaka nemu sa na ňu nezabudlo. Ba naopak, vrátila sa do hry. Nielenže ju postupne vysádzal v Mužli a jeho zásluhou sa rozširovala aj inde na južnom Slovensku, no najmä sme ju na Petrechov podnet znova prihlásili do štátnych odrodových skúšok. Tentoraz uspela a v roku 2011 ju zaregistrovali.“
Foto: Archív Chateau Belá
Od sliviek k Dunaju. Z kopaníc k hroznu
Petrech je rodák z Bošáce. Obec na skok od moravských hraníc neďaleko Trenčína preslávili jej slivkové sady, no najmä chýrny destilát. V dlhej, zhruba dvadsaťkilometrovej doline sa však darí nielen slivkám, ale aj hruškám a jabloniam. Tamojšie vzácne staré stromy opakovane bodovali aj v súťaži Európsky strom roka. Nuž ale vinič? Tomu sa tam najlepšie darilo azda ešte v 16. storočí! Ako sa teda Petrech dostal k vínu a do najjužnejších viníc na Slovensku?,,Chcel som byť najskôr ovocinárom, voľba preto padla na strednú školu v Modre. Už v druhom ročníku ma však začalo ťahať k hroznu a vínu a túžil som pokračovať na vysokej škole v Lednici. Po nej, v rokoch 1968 až 1969, som bol deväť mesiacov na stáži v jednom rodinnom vinárstve v Rakúsku a potom ešte tri mesiace vo Viedni v mestskom záhradníctve,“ spomína na politický odmäk vo vtedajšom Československu, vďaka ktorému získal prvé cenné medzinárodné skúsenosti.
Študovať v Lednici bola prestíž, škola mala vynikajúcu povesť. V tých časoch ju podľa Petrecha opúšťalo každý rok zhruba 30 absolventov, z toho desať-dvanásť čerstvých inžinierov vinohradníkov a vinárov. Na každého sa nazeralo ako na perspektívneho ceneného odborníka, ktorý prešiel prednáškami a kurzami legendárneho Viléma Krausa. Neskorší profesor Kraus bol totiž už vtedy vysoko rešpektovaným expertom, pedagógom i praktikom, vedcom a organizátorom - autoritou vo vtedajšom Československu aj vo svete. Dnes ho naši susedia považujú za najvýznamnejšiu osobnosť českého a moravského vinohradníctva a vinárstva v 20. storočí. Nečudo teda, že Krausovi študenti upísali viniču a vínu svoje srdce i dušu na celý život.
Lenže to je odpoveď iba na prvú časť otázky. A tá druhá, osudová?
,,Volá sa Mária. Modrooká kamarátka mojej sestry. Keď som ju uvidel, nebolo mi pomoci,“ spomína Petrech na to, ako po prvý raz navštívil kraj, ktorý sa vzápätí stal jeho novým domovom. Na vysvetlenie dodá: ,,Sestra vtedy učila na základnej škole v Štúrove a ja som ju išiel pozrieť cez prázdniny.“
A tak sa po promóciách na vysokej škole presťahoval z južnej Moravy, z internátu len na skok od slávneho zámockého parku a riečky Dyje, rovno do najjužnejšieho kúta krajiny, kde sa Dunaj lúči so Slovenskom. V roku 1970 nastúpil ako agronóm špecialista na družstve v Mužli a Obide.
Miroslav Petrech vo svojom kráľovstve: ,,Nech sa páči, ochutnajte rizling!“ Nad vchodom do pivnice v Chateau Belá je vytesaný rok 1742.
Foto: Jakub Prokeš
,,Ako prvé som sa musel bleskovo naučiť po maďarsky, ženičky vo vinohrade inak nevedeli. Ak som ich chcel dirigovať, bolo sa treba prispôsobiť. Okrem 100 hektárov vinohradov sme sa starali aj o 40 hektárov ovocných, najmä marhuľových sadov a poľnú zeleninu,“ spomína Petrech na začiatky v novej domovine a pokračuje tým, čo mu učarovalo.
,,Južnoslovenská vinohradnícka oblasť je najteplejšia na Slovensku. Je tu vynikajúca pôda, spraše majú vysoký obsah vápnika. Netreba ho dopĺňať. Navyše sa tu zo zoschnutých bobuliek hrozna tvoria cibéby. Senzačné podmienky. Podobné ako pri Mosele,“ vysvetľuje Petrech.
Víno podľa neho tvorí z 90 percent príroda. ,,Vinohradník a pivničný majster sú len figuranti. Ale - nepoznám vinára, ktorý by urobil dobré víno zo zlého hrozna. Na druhej strane, kvalitou nemôžete kývať hore-dolu. Keď je zlý ročník, urobíte málo vína. Keď je dobrý, tiež ho nemôžete urobiť priveľa, aby ste udržali cenu. Nevyrábam predsa makový koláč dopečený z polotovaru v supermarkete,“ objasňuje svoju filozofiu.
Dve legendy slovenského viniča a vína. Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová a vinohradník a vinár Miroslav Petrech.
Foto: Rasťo Šimora
Petrech v novom prostredí na južnom Slovensku nebol sám. V neďalekej Rúbani sa usídlil jeho spolužiak a kamarát z Lednice Ondrej Korpás. Na tamojšom družstve bol tiež agronómom špecialistom a okrem pestovania viniča ho ešte od školských čias vždy najviac lákalo jeho šľachtenie. Dvaja nerozluční priatelia sa o nové znalosti, moderné trendy a vedomosti od profesora Krausa chceli podeliť. Spoločne sa pustili do osvety pre malovýrobcov v regióne. Progresívne myšlienky postupne menili tvár tamojšieho vinohradníctva, vinárstva i prezentácie a hodnotenie vín. Dnes, po vyše päťdesiatich rokoch, Petrecha a Korpása považujú za dvojicu, ktorá povzniesla úroveň vinárskej kultúry najvýraznejšie v kraji za ostatné polstoročie.
V elitnom klube
Ďalším významným zlomom v Petrechovej kariére bolo stretnutie s Egonom Müllerom. Müller je svetová autorita, hlava známej nemeckej rodinnej vinohradníckej a vinárskej firmy, ktorá sa venuje pestovaniu viniča, dorábaniu špičkového vína a jeho predaju už šiestu generáciu, a to od roku 1797. Egon Müller, štvrtý tohto mena, je tiež jediným zástupcom Nemecka v prestížnom klube Primum Familiae Vini. Má iba 12 členov a združuje najslávnejšie vinárske rody sveta. Členmi sú napríklad rodiny de Rothschild z Francúzska, Antinori z Talianska či Torres zo Španielska. Pre prísne pravidlá musela napríklad v roku 2005 exkluzívny spolok opustiť slávna rodina Mondavi z Kalifornie po tom, čo kontrolu nad jej firmou prevzal významný americký producent piva, vína a destilátov Constellation Brands. Mondaviovcom nepomohlo ani to, že de facto odštartovali éru vín Nového sveta, dali im tvár, okrem iného napríklad naučili Spojené štáty piť sauvignon a ich chardonnay svojho času najuznávanejší degustátori považovali za najlepší na svete.Meno Müller je vo svete synonymom pre rizling. Podľa niektorých zdrojov by mal byť dokonca jeho najväčším producentom na zemeguli. A keď sa priženil do rodiny grófky Ilony von Krockow, ktorá rekonštruovala ruinu kaštieľa v Belej a chcela ho premeniť na luxusný rozprávkový hotel (Reportáž ste si mohli prečítať v júnovom čísle magazínu Varecha), stretnutie s Mirom Petrechom bolo len otázkou času. Nemecká aristokratka sa totiž zaujímala aj o miestne víno, a to Petrechovo jej zachutilo. Chcela poznať Müllerov názor naň, jeho potenciál.
,,Egon mi otvoril dvere do sveta. Svojím menom a reputáciou sa za mňa zaručil. Cudzinci, ktorí ma nepoznajú, ma volajú slovenský Egon Müller. Vo vinárstve som iba zamestnancom, som teda bez vlastníckeho podielu, mám však slobodu od začiatku. Všetko robím sám a podľa seba, víno, ba aj etikety a cenníky,“ hovorí Petrech, ako partnerstvo funguje.
Müller obdobne spolupracuje už len s jediným vinárom na svete. Je ním Michael Andrewartha z Adelaide v južnej Austrálii. Jeho víno, na ktoré Egon Müller povolil dať svoje meno, okrem jeho vlastných nemeckých a tých Petrechových, sa volá Kanta Riesling.
Úcta jedinečnému profesorovi. Vilém Kraus (druhý zľava) a jeho úspešní žiaci: šľachtiteľ Ondrej Korpás, vinár Vlado Mrva a Miro Petrech na stretnutí po rokoch v Trnave, ktoré zorganizovala firma Mrva&Stanko a denník Pravda.
Foto: Pravda - Robert Hüttner
Ryňák ako od Mosely, ľadové z dovozu
Petrechovo víno z Chateau Belá láka tie najmaškrtnejšie jazýčky aj na Slovensko. Zámocký hotel vďaka Egonovi Müllerovi navštívili aj niektorí členovia už spomínaného prestížneho klubu Primum Familiae Vini. Zhruba pred siedmimi rokmi ich tam prišlo dovedna vyše osemdesiat.Sú to vzácne návštevy. Vyznajú sa, dokážu oceniť, čo je jedinečné. A pritom aj oni majú stále čo objavovať. Ani členovia slávnych vinárskych rodín a najväčší obchodníci s vínom, pochopiteľne, nemôžu poznať všetko. Spočiatku neveria, že tunajší ryňák nedoviezli z Nemecka. Nedôverujú tomu, aký má Slovensko vinársky potenciál. Sú skeptickí.
,,Stále mám pred očami dvoch bratov Rothschildovcov,“ spomína Petrech. ,,Naliali sme im do čaší naše ľadové. S vínom boli náramne spokojní, ale ustavične po sebe čudne zazerali, ohŕňali nosy. To musí byť import! Neverili nám, že je víno naše. Stále si držali odstup. Tak im hovorím: Hybajte so mnou do pivnice.“
Prvá minúta pod klenbami takmer 300-ročnej pivnice premenila pochybovačných degustátorov na prísnych generálov vína. Začali Petrecha okrikovať: ,,Tamto nám ukáž! Čo máš tu? Toto nám nalej! Potom tamto!“
,,Pozerám na nich, či to myslia vážne a hovorím im: Počkajte, chlapci. Takto nie. Môžete ochutnať, čo chcete, ale tu velím ja!“ delí sa Petrech o spomienku, ako mu napokon uverili, že autorom vína je naozaj on. A aj v tomto prípade sa opäť potvrdilo, že degustácia vína otvára srdcia i dvere. Ľudia sú pri nej šťastní a stávajú sa najlepšími priateľmi.
DESATORO
Miroslava Petrecha o viniči a víne:
Foto: Pravda - Ľuboš Pilc
Nezaťažuj vinicu veľkým výnosom.
Víno tvorí z 90 percent príroda. Maj ju v úcte. Vinohradník a pivničný majster sú len figuranti.
Vychádzaj zo starých, overených odrôd, ale podporuj aj naše nové. Rukopis vína robí poloha vinohradu, klíma a odroda. Napríklad ryňák potrebuje teplý paplón. Preto sa mu u nás darí.
Vinohradnícke nožnice sú kľúčom do pivnice. Ak budeš mať tenké víno, kamaráti chodiť nebudú. Pivnicu často otvárať nebudeš.
Dobré víno zo zlého hrozna neurobíš: Ak sa vinohradník nedotkne každého koreňa viniča aspoň päťkrát za rok, nebude mať kvalitnú úrodu.
Keď je zlý ročníK, urob málo vína. Keď je dobrý, nerob ho priveľa, aby si udržal cenu.
Poctivé víno bez dotácií za 2,50 nevyrobíš. Iba fľaša, dobrá zátka a etiketa stoja viac ako 1,50. Kde je práca vo vinici a v pivnici?
Správaj sa tak, aby si nemusel dávať zľavy. Aká je ideálna cena? Nepredávaj päť fliaš za cenu štyroch, ale dve za cenu troch.
Maj zákazníka v úcte. Víno otvára srdcia i dvere. Ľudia sú pri ňom šťastní a stávajú sa najlepšími priateľmi.
Víno je najkrajší nápoj, veď aj v biblii sa spomína častejšie ako voda.
Foto: Pravda - Ľuboš Pilc
Diskusia k článku