Keď v roku 1993 pribudla pred budovou OSN vlajka Slovenskej republiky, väčšine sveta nový štát nič nehovoril. Prešlo však desať rokov a Slovensko odrazu zarezonovalo tam, kde by to bol málokto očakával – vo svete veľkého vína. Svetoznámy americký enológ Robert Parker ochutnal počas degustácie najlepších rizlingov víno z neznámej krajiny, ktorému v rešpektovanom Wine Spectator udelil 94 bodov. Šlo o Riesling Château Belá ročník 2001, ktorý dorobil Miroslav Petrech.
Víno vzápätí pritiahlo pozornosť Európy. Slovensku aj Petrechovi urobil reklamu nemecký vinársky publicista Bernd Bush, keď konštatoval, že to bola vôbec prvá zmienka o víne z bývalého Československa v uznávanom americkom periodiku. Naozaj nešlo o hocijaké víno – Petrechov Rizling rýnsky vyhral na domácich a medzinárodných súťažiach dovedna 12 medailí. Tá od Parkera však vošla do dejín moderného slovenského vína. Bola prvou, ktorá vyzdvihla vinársky a osobnostný potenciál krajiny uprostred Európy.
Už nielen hokejisti robili krajine medzi Dunajom a Tatrami dobré meno, ale aj víno. Začalo sa pátrať po jeho stvoriteľovi. Dovtedy sa o Miroslavovi Petrechovi ani o vinohradoch v Mužli, dedine na konci Novozámockého okresu, takmer nič nevedelo, poznala ho len vinohradnícka a vinárska komunita. Až Parkerov senzačný zápis do Wine Spectatora všetko zmenil a upriamil pozornosť slovenskej spoločnosti na muža, ktorý stál za veľkým slovenským vínom. Zvedavosť bola o to väčšia, že nešlo o víno ani z Tokaja, ani spod Malých Karpát, ale odkiaľsi od Štúrova.
Priznajme, obyvatelia Slovenska v tom čase neboli silní vo vinárskom zemepise. Končila sa éra značkových vín a personifikácia vína s jeho tvorcami sa ešte len začínala. Nuž a Petrech ju bravúrne odpálil.
Doba a ľudia formujú vinára
Kto vlastne bol vtedy už skoro 60-ročný rodák z Bošáce, kde sa pila len slivovica, a ako sa vlastne ocitol na južnom Slovensku a zrástol s ním tak, ako len ľudia, čo sa tam narodia? Miroslav Petrech sa narodil v povstaleckom roku 1944 a vyrástol v atmosfére povojnovej doby, ktorá od základu zmenila slovenské poľnohospodárstvo. Tisíce chlapcov a dievčat sa dostali na stredné školy, tí najlepší na univerzity, aby ich potom štát poskytujúci bezplatné vzdelanie poslal tam, kam to považoval za dôležité. Nebolo to vždy po ich vôli, ale rešpektovali to.
Petrech mal sedem súrodencov a rodičia každému dopriali vzdelanie. Z Miroslava túžili mať ovocinára, veď pochádzal z kraja najlepších slovenských sliviek a slivovice. Modra síce vždy voňala ovocím, ale ešte viac vínom. Na škole, ktorá tohto roku oslávila 140. výročie, sa sedemnásťročný študent s Bakchusovým mokom zbratal na celý život. Postarali sa o to vynikajúci pedagógovia, sami Modrania, vinári do špiku kosti, a vinice obklopujúce mesto.
Ako mnoho iných slovenských vinohradníkov a vinárov Petrech nadobudol vysokoškolské vzdelanie v Lednici na Morave, kde prednášal profesor Vilém Kraus, tvorca modernej československej vinárskej školy, vynikajúci teoretik aj praktik, šľachtiteľ nielen viniča, ale najmä človek zušľachťujúci mladé talenty v duchu klasickej európskej vinárskej kultúry. Kraus vštepoval do hláv svojim študentom, že vinohrady a víno boli a sú nielen prirodzenou súčasťou ekonomiky, ale aj umenia. Aké dôležité je, aby si to mladí ľudia uvedomili.
Vrcholili roky šesťdesiate, v roku 1968 na pár mesiacov padla železná opona a Petrech sa ocitol na praxi vo Wachau, v rodisku slávnych rakúskych rizlingov. Lenže potom prišli sovietske tanky, a sen o slobodnej vinárskej tvorbe sa začal rozplývať. Dobré semienko však už bolo zasiate.
Aby mohol človek kultivovať víno, musia najprv skultivovať jeho samého, každá skúsenosť, aj tá, ktorá ublíži ako občas počasie viniču, je pritom dôležitá, povie s odstupom času Miroslav Petrech.
Ten postreh vyjadruje podstatu dobrého prístupu k vínu aj človeku.
Po skončení školy sa dostal Petrech na družstvo v Mužli, kde rozprával po slovensky len hlavný agronóm Rudolf Koňuch, rodák z Košece. „Vždy mi vedel poradiť, ale nikdy neprikazoval, nechal vinohrady a ovocné sady na mňa, bol som predsa inžinier vinohradník,“ ocení tolerantnosť staršieho skúsenejšieho kolegu.
Raz nás spozná celý svet
Petrech v družstve od základu prebudoval vinohrad a v priebehu pár rokov vznikla 120-hektárová moderná vinica. Práve počas tohto obdobia sa krok za krôčikom rodilo to, čo je ozdobou každého manažéra – autorita medzi družstevníkmi a obyvateľmi obce. Keď sa pripravovali viničné štepy, doma v obývačke si mladý inžinier rez preskúšal na viničných prútoch. Akoby tušil, že ho čaká významná životná skúška. Na druhý deň ráno ho jedna z družstevníčok vyzvala, nože, pán inžinier, ukážte nám, ako sa to správne robí? Nezaváhal, predviedol, ako si prácu predstavuje.
V Mužli a Obide nebolo družstevníka bez malej vinice. Ležali pod dedinou a často na jar vymrzli. Družstvo ich zlikvidovalo a súčasne pri výsadbe družstevných vinohradov pomohlo ľuďom vybudovať na lepšom mieste chotára malé vinice vysadené ušľachtilými odrodami. Bol to predvídavý krok. Keď vinič zarodil, volali Petrecha na ochutnávku vína pomaly do každej pivnice. „Nemohol som odmietnuť, bol by som ich urazil.“
Mužľania predávali hrozno zo záhumienkových vinohradov do štátnych vinárskych závodov. Po oberačke v roku 1981 poštárka prezradila Petrechovi, že rozniesla po domoch dovedna vyše tri milióny korún. „Veľmi ste pomohli dedine.“ V tej vete bolo povedané všetko, najmä však to, prijali sme vás, pán inžinier, medzi nás.
Bola to éra plošného vzostupu slovenského vinohradníctva, keď výmery viníc narástli na 32-tisíc hektárov. Jednu jeseň prišli nevídané lejaky a uprostred vinice zapadli aj pásové traktory. Inokedy zasa ľadovec očesal vinicu donaha. To boli chvíle, keď vinohradníkovi v kúte vinice, kde ho nik nevidel, tiekli slzy. Keď sa potom postavil pred družstevníkov a prosil i žiadal, že musia všetci vinohradu pomôcť, prišli.
Po roku 1989 sa pomery zmenili, Slovensko zalialo víno z dovozu, ceny hrozna klesli trojnásobne, jeho pestovanie sa neoplácalo ani družstvu, ani drobným vinohradníkom. Najhorúcejšie hlavy volali po vyklčovaní družstevného vinohradu. Petrech so spoločníkom založil spoločnosť Rivel a vinice si prenajal.
„Dajte nám vinohrad do užívania na 20 rokov, nie na rok či dva, vinič predsa nie je pšenica. Verte, s vínom z mužlianskych vinohradov prerazíme do celého sveta,“ zaskočil sebavedomým tvrdením Petrech podielnikov družstva. Akoby vtedy privolával samu šťastenu. V dedinke Belá, kde malo družstvo v barokovom kaštieli kedysi sklad a pivnicu, sa objavili dedičia pôvodných majiteľov. A spolu s nimi legenda svetoznámych rizlingov Nemec Egon Müller.
Do Belej ho priviedla manželka, neter grófky Ilony von Krockow, ktorá začala v roku 2000 financovať obnovu belianskeho kaštieľa. Keď grófka uvidela dobre obrábané Petrechove vinohrady, požiadala Müllera, aby ohodnotil ich potenciál. Ten víno z úrody roku 2001 otestoval nielen svojimi, ale aj Parkerovými ústami. Tak sa sériou náhod, ktoré vie pripraviť len život, zrodil pojem značky Riesling Château Belá.
Príroda je majster nad majstrov
Petrech s Egonom Müllerom si rýchlo padli do oka. Zdanlivo rozdielne povahy – Petrech až neskrotne energický a priamy, kým Müller na prvý pohľad uzavretý a ukrytý za masku chladného muža, sa výborne dopĺňajú. Ich priateľský a obchodný partnerský vzťah upevňuje víno. To, ktoré Müller objavil v Belej, presnejšie v Mužli, ho zaujalo. Pochádzalo z nového, Západom neprebádaného európskeho vinohradníckeho priestoru, ktorý rozširoval nemecké predstavy o terroiri vhodnom pre Rizling rýnsky.
Namiesto zvetranej bridlice ako v oblasti Saar-Scharzhofberg, kde obhospodaruje vinicu Egon Müller, rastie Petrechov vinič v úrodnej černozemi ležiacej na mohutných nánosoch spraše zo štvrtohôr. Slnka je tu nadostač, ešte viac ako v Tokaji. Bobule sú nabité sladkosťou a vystužené nádhernými kyselinami.
Nebola to náhoda, že v roku 2009 prišiel Egon Müller osláviť päťdesiatku na zámok do Belej. Dostal vtedy od autora tohto článku otázku, v čom sú si podobné Riesling Château Belá a Riesling Scharzhof. Vysvetlil aj niečo iné, a síce v čom spočíva veľkosť vína. „V Sársku aj v Belej sú veľmi dobré vinohrady, ktoré samotné poskytujú charakterové vína. Technológie nám, samozrejme, zjednodušujú život, ale nie sú nevyhnutnosťou, aby vznikli takéto vína. Technológie sú dôležité, keď sa robia jednoduché vína, ale keď sa robí skutočne dobré víno, potom sa charakter vína tvorí vo vinohrade.“ Všimnime si ten akcent na závislosť vína od vinohradu.
Miro Petrech k tomu po rokoch dodal: „Nepoznám vinára, ktorý by spravil zo zlého hrozna dobré víno. Ale takých, čo vyrobia z dobrého hrozna zlé víno, sa nájde dosť…“
Ako sa narodí veľké víno? Petrech vraví, že za polstoročie sa dočkal len troch naozaj výnimočných vín – to prvé vyrobil v roku 2001, ďalšie o päť rokov neskôr a tretie hviezdne víno bolo počaté v ročníku 2021. „Hovoria o mne, že som majster rizlingov, ja však vravím, že majstrom je príroda, to, čo ona vytvorí, môže vinár iba udržať, ale nie vylepšiť. Najťažšie je byť trpezlivý. Držím sa toho, čo vravela moja mama: Po zlom počasí už horšie nemôže byť. Potvrdilo sa to. Po dažďoch sa vyjasnilo, z bobúľ sa pričinením ušľachtilej plesne stali cibéby a vznikli krásne prírodne sladké vína.“
Petrechovo víno sa predáva po celom svete. Nedávno mu z Austrálie zatelefonoval jeden Slovák. „Pán Petrech, pil som váš skvelý rizling. Neľutoval som 180 dolárov za fľašku.“ Tomu sa hovorí prebúdzanie sebavedomia, identity. No vyjadruje ju len cena? Áno, lebo ňou sa hodnota najľahšie vyjadrí. Ale je tu presah, ktorý dokáže urobiť len nadpozemsky dobré víno. Aký je potom presah rizlingu z roku 2001, na ktorý upozornil Parker? Čím boli fľašky tohto moku staršie, tým boli drahšie, cena vystúpala k 600 eurám.
Vladár Château Belá
To víno by človek dnes márne zháňal, je vypité, uložené v spomienkach alebo v lepšom prípade v súkromných archívoch. Naposledy ho Petrech so svojimi priateľmi ochutnával pri svojich sedemdesiatinách. Keď víno naliali do pohárov, slnko sadajúce k obzoru prepichlo sklo kalichov. Víno sa v rozkrútených pohároch zachvelo. Degustátori, všetko uznávaní slovenskí vinári, ho ovoniavali a po malých dúškoch púšťali do úst. Keď sa mok dotkol jazyka, slastne ho pováľali po podnebí, v ústach zavzlykala rozkoš, akú vie vyvolať len víno z kategórie zriedkavých.
Prvý sa k vínu vyjadril profesor Fedor Malík. Majster vinárskej drámy Petrecha prvým úsudkom vystrašil. „Nechutí mi, je to snobské víno za 600 eur,“ a vychutnajúc si zblednutú priateľovu tvár ju vzápätí rozjasnil: „Nalej mi ešte!“ vyslovil túžbu i žiadosť znovu ochutnať životné víno svojho vždy veľkorysého kamaráta.
Pridajme ešte názor dvoch ďalších veľkých autorít. Vladimír Mrva, prezident Zväzu vinohradníkov a vinárov Slovenska, povedal: „Nazdával som sa, že Riesling Château Belá 2001 je už iba legenda. Všetci, čo tu sedíme, rozumieme vínu a vravím zrejme nielen za seba: to víno nám má ešte stále čo povedať. Je to nádherný skvost. Neviem si predstaviť iné miesto, ako tu v Château Belá, kde piť toto víno, tu sa zrodilo, tu treba vzdať úctu jemu a jeho tvorcovi.“
Esenciu osobnosti Petrecha vystihol človek, ktorý ho najlepšie pozná, celoživotný priateľ, vynikajúci vinohradník, šľachtiteľ a, pravdaže, znalec vína aj ľudských duší Ondrej Korpás: „Miro Petrech nie je majiteľom Château Belá, no skrz víno, ktoré zosobňuje, je jeho skutočným vladárom, on je tu hospodárom, jemu patrí novodobý šľachtický titul Master of Wine.“
Víno, ako zdôraznil Korpás, miluje pozornosť, toleranciu, odbornosť, šľachetnosť, ktorú našlo v Mirovi Petrechovi. Je to dobrý človek. Len taký môže vyrobiť víno svojich snov a rozdávať ním radosť každému, kto má to šťastie ho ochutnať.
Diskusia k článku