Vyšľachtila skvelé muštové i stolové odrody, prostredníctvom jej "modrých riek“ sa rodia na Slovensku krásne červené vína kabernetového typu.
A Pospíšilovej prvorodenec Devín, ohnivý koncentrát slnka, nádherných muškátových a ružových vôní a šťavnatých chutí slovenskej prírody, nevídane posunul možnosti moderného vína vpred, a to aj v prípade takej veľkej odrody, ako je jeden z jeho rodičov Tramín červený.
Dcéra spoločného štátu
Dorota Pospíšilová patrí k najväčším umom moderného šľachtenia. Vďaka celoživotnému štúdiu je teoreticky silno podkutá, má bohatú a prirodzenú väzbu na vinohradnícku prax. Celkom nedávno k deväťdesiatke sa blížiaca neúnavná, energická dáma dokončila svoju životnú knihu o lesnom viniči, prarodičovi ušľachtilých odrôd. Touto knihou sa po dvoch ampelografiách, knihe o novom šľachtení viniča na Slovensku, ako aj veľkej kolekcii odrôd symbolicky završuje jej dielo – zatiaľ.
Víno sa stalo osudom a osou života Doroty Pospíšilovej akoby v dôsledku chodu dejín. Nebyť vzniku Československa, možno by sa nestretli jej rodičia, otec Moravan a mama Viedenčanka. Nebyť roku 1948, zrejme by sa gymnazistka, ktorú bavila fyzika a chémia, nikdy nerozhodla študovať poľnohospodárstvo. Keď sa však po februárovom prevrate rozchýrilo, že komunisti ponechajú hospodárstva rodinám, ktoré pošlú deti na vysokú školu poľnohospodársku, o jej budúcnosti bolo rozhodnuté. Mama s bratom chceli po otcovej smrti takto zachrániť malé rodinné gazdovstvo na Žitnom ostrove.
Zdá sa, že život pani Doroty uplietla séria viac či menej šťastných náhod. Patrí k nezabudnuteľnej generácii prvých absolventov nitrianskej univerzity. Štúdium začala v Košiciach a promovala v Nitre, odkiaľ dostala umiestenku do Boroviec, zastrčeného pracoviska Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Piešťanoch. Bývala tam v studenej vlhkej komôrke susediacej s maštaľou. Pri prvej príležitosti odtiaľ zdupkala do pôdoznaleckého výskumného ústavu v Bratislave. Monotónne rozbory pôdy ju nebavili a keď jej kamarátka povedala, že odchádza z výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho, urobila životný prestup, nevediac v tej chvíli, čo vlastne šľachtenie viniča znamená.
Dorota Pospíšilová je živým svedomím dejín československého, ale slovenského vína predovšetkým. Má za sebou vyše šesťdesiat rokov nepretržitej práce, len málokto v osemdesiatke završuje celoživotné vedecké bádanie. To niečo hovorí o životospráve a povzbudzujúcej role vína motivujúceho k práci a malými dúškami spríjemňujúceho život.
Dorota sa netají, že rozpadom Československa prišla o vlasť, považovala sa za dcéru spoločného štátu, už ho niet a chýba jej. Vyrovnala sa s tým po pospíšilovsky, ponorením sa do práce. Obdobie, ktoré prežila a sama, to dodávame za ňu, aj formovala, rekapituluje vedecky prísne.
Traktor ako slon v porceláne
Čo bolo typické pre povojnovú, presnejšie pofebruárovú republiku? Strata hodnôt, ktoré vyznávala masarykovská republika. Vo víne sa to prejavilo, ako vraví Dorota Pospíšilová, zglajchšaltovaním kvality. "Z tých istých odrôd, ktoré máme dnes, lebo sortiment základných sort je stále ten istý, robia mnohí vinári vína vysokokonkurenčné, povedala by som vína na svetovej úrovni.“
Pospíšilová krásnym oblúkom porovná obdobie ohraničené rokmi 1948 a 2018 a potom uprie pozornosť na kolektivizáciu, veľký tresk, ktorým sa začali dramatické zmeny v československom poľnohospodárstve a vinohradníctve. Ako človek uhnetený vedou zachováva si nadhľad nad vecou.
Vznik veľkých vinárskych podnikov označí pre pestovateľov z jednej strany za osožný, pretože mali kde predať svoju úrodu hrozna. Lenže hneď si všíma druhú stránku veci – v obrovskom množstve vína, ktoré spracúvali poštátnené vinárske závody, zanikla jeho kvalita. Vysvetlí, že vinárskym závodom chýbala technológia, na ktorú štát vtedy nemal peniaze, aj vzťah ku krvopotne dopestovanému hroznu.
A potom uprie pani Dorota pohľad do vinohradov. "Zdedili sme vinohrady spustošené vojnou, pre ktoré bol typicky hustý spon. Do vinohradov obrábaných dovtedy koňmo a ručne náhle ako víchrica vtrhla kolektivizácia, symbolom ktorej sa stal traktor Zetor. Každý druhý rad vo vinohradoch vyklčovali, aby do viníc mohli vojsť traktory. Nové vinohrady sa zakladali v spone 3 × 1,2 m. Hrala v tom úlohu, samozrejme, politika. Zobrali pôdu malým sedliakom, aby založili veľkovýrobu.“
"To všetko by fungovalo, keby sme boli v Amerike, a nie v Československu s komunistickým režimom na čele. Najprv prišiel traktor a potom sa premýšľalo, čo s viničom. Veľkému traktoru začali prispôsobovať vinohrady. Malo to byť opačne, mechanizácia sa musí prispôsobiť potrebám rastliny.“
V preriedených viniciach chceli dopestovať to isté množstvo hrozna ako v pôvodných súkromných vinohradoch. Východiskom sa stalo, ako rekapituluje Dorota Pospíšilová, vysoké vedenie. Kým v Rakúsku Lenz Moser zavádzal široký spon s ohľadom na možnosti rastliny, v Československu kry viniča zaťažili podstatne väčším množstvom plodonosného dreva. A výsledok?
Čím vyššia úroda z kra, tým viac sa znižovala kvalita. Tu zohral režim bažiaci po vysokých úrodách stoj čo stoj negatívnu úlohu. Až keď prišiel na scénu profesor Vilém Kraus so srdcovým rezom – už spomínanou alternatívou Moserovho vedenia viniča – situácia vo vinohradoch sa začala meniť k lepšiemu. Vstúpila do nich Krausom vychovaná generácia Mira Petrecha, Ondreja Korpása, Milana Pavelku a ďalších nadaných vinohradníkov.
V súčasnosti vyzerajú zrekonštruované vinohrady inak. Prevláda v nich spon 2,20 m na 0,8 m a pracuje technika ohľaduplná k viniču aj pôde. Pestovatelia si môžu kúpiť, čo len chcú, má to však háčik, stojí to veľa peňazí, porovnáva minulosť so súčasnosťou Dorota Pospíšilová.
Tým, že vinohradníci zaviedli stredný spon a zredukovali úrody na ekonomickú únosnosť, dočkali sa aj kvalitnejších vín. Svoju úlohu, samozrejme, zohrala aj spracovateľská technológia so všetkými dostupnými modernými výrobnými prostriedkami. Najlepším dôkazom toho sa stal veltlín.
Erbové víno Rakúšanov aj na Slovensku po roku 1990 ukázalo svoj potenciál. Lenže to museli vinohradníci stiahnuť úrody z 15 až 20 ton na 6 až 7 ton priemerne po hektári. Nie množstvo, ale kvalita sa stala znakom nových čias.
Odroda ako dôkaz zmysluplnosti života
K rastúcej kvalite slovenského vína šľachtiteľskou prácou prispela aj Dorota Pospíšilová. Začínala v doznievajúcom stalinskom čase, keď tón vo výskume určoval sovietsky "teoretik“ Lysenko, ktorý vyhlasoval genetiku za buržoáznu pavedu. Lenže bez genetiky sa moderné šľachtenie robiť nedalo. Vedel to šéf ústavu Ladislav Laho, jej vedúci Anton Kišon, profesori Frimmel a Hrubý, skvelí učitelia Doroty Pospíšilovej. To oni odštartovali jej cestu k poctivej vede, výskumu. Šľachtiteľka podotkne, že nestačí natrafiť na kohosi múdreho. "Sami musíte vyhľadávať ľudí, ktorí vás obohatia. V tom vlastne spočíva jeden z princípov úspechu šľachtenia.“
Mladá inžinierka sa čoskoro stala vodcom tejto skupinky nadšencov. "Rozdelili sme si odrody na genetické štúdium a začali šľachtiť. Z celej vtedajšej partie som napokon pri hľadaní genetických závislostí vytrvala jediná,“ spomína na onú dobu Dorota Pospíšilová.
Jej mnohoročná vytrvalosť bola korunovaná úspechom, vyšľachtila incucht – heterózne biele odrody a odrody modré, ktoré aj v podmienkach okrajovej severnej vinohradníckej oblasti umožňujú dorobiť kvalitné červené víno. Dunaj, Hron, Váh, Nitria, Torysa, Rimava, Rudava sú odrody, mnohé kabernetového typu, ktoré nielen zmenou klímy, ale aj bohatstvom polyfenolov a skorším dozrievaním hrozna poskytujú aj na Slovensku konkurenčné vína s charakterom vín južných európskych krajín. Novošľachtence Doroty Pospíšilovej prekonávajú handicap slabšieho slnečného svitu, aj v priemernom roku obšťastnia vinohradníka sladkým hroznom.
Túžbou každého šľachtiteľa je odroda, ktorá nájde uplatnenie v praxi. Devín, Dunaj a ďalšie odrody hovoria, že práca, ktorú Dorota Pospíšilová urobila, má zmysel. V ústave pritom zažila nejednu horúcu chvíľu, nebola členkou strany, zakladala si na vedomostiach, nie na poklonkovaní, a to sa nenosilo. Nad vodou ju držala práca, tá ju dostala do sveta a vždy, keď sa vrátila domov, a to nielen zo Západu, ale aj z návštevy sovietskych výskumných ústavov, bola deprimovaná. Uvedomovala si, o čo mohli byť ďalej, keby sa namiesto politiky pestovala v ústave poctivá veda. Vravela si, že len čo dosiahne dôchodkový vek, odíde. Neverila v možnosť zmeny hesla So Sovietskym zväzom na večné časy. Napokon nadsluhovala 22 rokov.
"Mala som prácu, ku ktorej som prirástla rozumom, srdcom, láskou, a čas ukázal, že sa oplatilo vytrvať.“ Spoločnosť vysoko ocenila prínos Doroty Pospíšilovej – prezident republiky jej udelil Rad Ľudovíta Štúra za celoživotné vedecké dielo, zaň neskôr získala aj Krištáľové krídlo. "Moju prácu dnes vysoko hodnotia, ale to, čo som robila, považujem za vec úplne prirodzenú.
Nerobila som nič iné, len azda logicky uvažovala a poctivo pracovala,“ reaguje na ocenenia spoločnosti s typickou skromnosťou Dorota Pospíšilová.
Týmto konštatovaním by sme mohli rozprávanie uzavrieť. Lenže nebola by to Dorota Pospíšilová, aby veci nevykreslila, ako sa naozaj majú.
Namiesto epilógu
"Nikdy som na ústav, kde som pracovala, nespievala ódy. Ale jedna dobrá vec na komunizme bola, že všetky rezortné ústavy museli kus svojej práce odovzdávať do praxe, to bolo pozitívne pre agrotechnickú, výživársku, ochranársku aj množiteľskú prax. Žiaľ, dnes sa nedeje nič podobné.
Zanikli najzávažnejšie veci, za ktoré považujem selekciu odrôd viniča. Kupuje sa biologický materiál zo zahraničia, ktorý nie je vyšľachtený v našich ekologických podmienkach, je to, akoby sme kupovali mačku vo vreci. Týmto materiálom sa k nám dovážajú aj nové choroby viniča. Mali sme vypracovaný program na uvedenie našej selekčnej práce do praxe na vysokej úrovni a na širokom spektre materiálu. Boli založené množiarne nášho klonového materiálu, ktoré zanikli tým, že sa predali všetky šľachtiteľské stanice.
Niekto si naplnil vrecká a tí, čo si to kúpili, neraz ani nevedia, čo vo svojich viniciach majú. Bol vypracovaný program obnovy vinohradov. Bolo by trvalo asi osem rokov, než by sa boli obnovili všetky prestarnuté vinohrady klonovým materiálom. Toto všetko je dnes anulované. K realizácii chýbal už len krok… Nikto o tom nevie, len my pamätníci.“
Čo k týmto burcujúcim slovám dodať? Spamätajme sa, ak ešte sme vôbec schopní takého činu. Sloboda neznamená, že si ľudia môžu robiť, čo chcú. Sloboda je aj zodpovednosť voči dielu, ktoré mimoriadnym úsilím vytvorila jedna poctivá generácia zrodená rozporuplnou československou dobou. Nemáme právo premárniť kapitál, ktorý súčasníkom ako na striebornej tácke prinieslo pokolenie Doroty Pospíšilovej.
Diskusia k článku