Ani v Budapešti, ani vo Viedni nevedeli také pripraviť. Maškrtné jazýčky navoňaných dám i zoženštených pánov sa pri ňom lascívne oblizovali na každom závere slávnostných bakchanálií. Tajomstvo jeho prípravy tkvelo v odrodovosti používaných vín. Odroda, nemecky sorta a maďarsky fajta, bola totiž zárukou jeho originality a autenticity...
V reštauráciách a vo viechach na Vysokej ho pripravovali žltulinkobiele. Najvhodnejší bol gutedel, veltlín a silván. V Rači sa pripravovalo fialkové šodó z frankovky, vo Vajnoroch ružové z jahodového vína a v Devíne, akože inak, boli zase špecialisti na prípravu šodó z čiernych ríbezlí. To vraj išlo na dračku...
Zbiehajú sa vám slinky a vy neviete, ako na to. Nuž teda rozšľahajte si v miske dve–tri deci vína, štyri žĺtky, vanilkový cukor a štipku soli. Misku potom položte nad kastról s vriacou vodou a šodó usilovne šľahajte. Keď je husté, odstavte ho zo sporáka a podávajte.
Niekto ho má rád „len tak“, niekto ho pojedá i s piškótami a kúskami letného či tropického ovocia. Môžete ním plniť i košíčky z krehkého cesta a ozdobiť ich višňou naloženou v karibskom rume. Nuž a aby sme zostali v Prešporku, ešte jeden príklad. Prvý bratislavský župan Zoch miloval šodó – košíčky ozdobené plodom moruše. Ten vzácny a atraktívny starostrom dodnes rastie v záhrade modranskej evanjelickej fary. Zazvoňte tam...
Diskusia k článku