Svoj zámer však nenaplním, určite vás však nesklamem. Písmo bude o gastronomických zvyklostiach Bratislavy z druhej polovice minulého storočia. Vtedy vládli už iní. Noblesa parádne prestretého stola sublimovala a my sme sa museli uspokojiť len s paberkami vôní a chutí zašlej doby...
Stretol som sa minulý týždeň v Prešove so vzácnym človekom. Takých je v oblasti našej i internacionálnej kulinariky pramálo. Odskočil si na Slovensko z New Yorku len tak, len na pár dní. Džastin je pojem, je to gurmán, svetobežník, rozhľadený a citlivý človek s kultivovaným jazýčkom a vybrúsenými chuťovými pohárikmi...
Sedeli sme pri jednom stole a vychutnávali rozmer krásy šarišských špecialít. Pôvod však nikto nezaprie. Džastin prižmúril oči a mysľou sa vrátil do čias nedávnej Bratislavy. Jeho otec bol starý Prešporák, ktorý miloval tie najvoňavejšie miesta mesta. Akože inak, Džastin sa pridŕžal jeho nohavíc a chodil s ním. Spomienky čarujú...
V starej dobrej Savoyke pripravovali úžasnú kyslú polievku z bielej fazule. S hrubými rezancami a bobkovým listom. Hneď oproti rozvoniaval kotlíkový guláš z maďarskej reštaurácie. Hovädzie i bravčové, dve feferónky na tanieri. V mliečnom bare pripravovali také ruské vajcia, aké nemal v živote ani Lev Nikolajevič. Na palacinky a bryndzové halušky s horúcimi oškvarkami bolo treba chodiť do Perličky. Boli však v ponuke až do skorého rána. Nuž a keď sa prišlo domov, otca i syna čakal na tanieri „mléčny štrúdl“. Úžasná záhorácka štrúdľa Džastinovej matky s náplňou z detskej krupice, cukru, masla a zo smotany...
Všetko je preč. Len spomienky čarujú. Jemu v ďalekom New Yorku a mne v blízkej Bratislave i rodnej Modre. Dovidenia, Džastin!
Diskusia k článku