Foto: Pravda - Ivan Majerský
Prejdem záhradou, prekročím prah starej dubovej brány a ocitnem sa za mestskými hradbami. Pomaly sa rozpadávajú, obrastajú brečtanom, kvitne a dozrieva pri nich baza. Vymletá cesta je hrboľatá, krajina ako v raji. Družstevníci ju ešte nestihli znásilniť.
Pridalov slivkový sad, Ochabova oskoruša a nahor sa ťahajúce vinice na kolovom vedení. Mesíkove, Famlerove, Michálkove, Kopove, Žákovské. Práve pri nich stali kedysi tri mohutné orechy. Každý rok bohato zarodili. Plody popadali a zbierali si ich okoloidúci. V osemdesiatych rokoch prišli do chotára ,,stalince" a všetko zničili. Záhumenice, Rozumperky, Grefty ľahli popolom...
Žákovským viniciam velila Vilma Žáková. Žena "dríč", skvelá vinohradníčka. Jej víno poznala celá republika. V tridsiatych rokoch minulého storočia navyše spracovávala vinárske suroviny do podoby destilátov. Jej vínovica bola lákavá a orechovica nemala pod Malými Karpatmi konkurenta.
Nebol to ani suchý destilát, ani likér. Základom boli zelené orechy v dobe mliečnej zrelosti. Do liehu sa museli namočiť (kalendárne) do Jána a extrahovali sa celý rok. Výluh sa kupážoval s vínovicou a zrel ďalší rok. Bolo to excelentné pitie. Na liečenie žalúdočných bolestí ho vraj predpisoval kedysi aj legendárny modranský lekár, doktor Bodický...
Vilma Žáková tento elixír neponúkala "len tak". Kalíštek orechovice sa u nej zásadne konzumoval s vanilkovými rožtekmi. Prosím, nie vanilínovými! Na to bola Vilma veľmi citlivá. Do vanilkového cesta okrem hladkej múky, práškového cukru, domáceho masla z Kráľovej a žĺtka sa povinne pridávali mleté lieskové oriešky. Bola s tým väčšia papračka, no úspech bol zaručený...
Poznám dnes vinára - gurmeta, ktorý pokračuje v šľapajach starej dobrej pani Vilmy. A viete, že sa mu darí? Orechovica je v Modre opäť na svete...
Diskusia k článku