Tie stredné, menšie a najmenšie išli do piesku. Chýr o našej biomrkve sa v rodine rýchlo rozniesol. Na prelome rokov zostali v debničke len tie najkrpatejšie mrkvičky. Mali pár centimetrov, boli tenučké a dlhochvosté. Bolo treba schosnovať i tie. Robota to bola otrocká.
Očistil som ich za dve hrste. Potom poumýval, vydrhol a nakrájal priečne na jeden-, dvojcentimetrové kúsky. Boli to také hranaté baby mrkvičky. Bude z nich rizoto! Mrkvičkové rizoto...
Do mrkvy som nakrájal byľ stopkového zeleru a malú červenú cibuľu. Zeleninu som osmažil v hrnci na masle. Za stáleho miešania som potom pridával ryžu. Nie hocakú. Taliansku „rizotovú“ a nevypratú. Postupne a po dávkach som do hrnca prilieval víno a hydinový vývar. Víno naše, malokarpatské, modranské. Ružovú frankovku z Plázlov.
Keď rizotová masa začala bublať, varil a miešal som ju ešte štvrťhodinu. Ryžu som potom odstavil zo sporáka a za horúca dávkoval na taniere. Ryžovo-mrkvičkovú dobrotu som vo finále posypal postrúhaným tvrdým čedarom, pokvapkal maslom, jemne osolil a okorenil. Vrch rizota som ozdobil petržlenovou vňaťou. Vlastnou. Tej mrazy v našej záhrade neuškodili...
Rizoto chutilo všetkým. I deťom šmakovalo. Vyčítate mi víno? Neprávom. Alkohol sa z neho počas varenia vyparil. A v rizote zostalo po ňom len to najzdravšie, najchutnejšie...
Diskusia k článku