Všetko sa zregulovalo a takmer na celej ploche som vysadil vinicu. Vinicu v chotári som nemohol mať. Všetko bolo družstevné, štátne. Všetko bolo „naše" a nič tvoje, moje.
Časy sa však menili. Vinicu pri dome som postupne klčoval, silvány a leánku som už sadil pod lesom. Nuž a v záhrade dostali priestor ovocné stromy. Hodne ovocných stromov. Preferoval som najmä tie, ktorým sa pod Malými Karpatmi tradične darilo. Čerešňa, jabloň, hruška, slivka.
Ku klasike postupne pribudli naše modranské „špeciality". Jedlý gaštan z Folegruntu, mišpuľa nemecká zo Sebrekov, dula z Nitrperkov. Modranský „mediterán" postupne prijal aj iné atraktívne dreviny. Figu z Makarskej, kivi z Umagu, aktinídium z Podgorice. Na pomerne malej ploche si vybojoval svoje miesto aj vinič. Viniču sa darilo na pergole. Rastliny si rozdelili medzi sebou plochy a plôšky. Začal sa botanický boj o substrát. Porast sa v priebehu času rešpektoval a nám každoročne poskytoval lákavé a sladké plody.
Úrodu však bolo treba spracovávať. Špajza bola a je preplnená. Čerešňové kompóty, višňové želé, marhuľové džemy, jahodové sirupy... Na priedomí začína dozrievať prvá tohtoročná úroda fíg. (Príďte k nám, figu vám dám!) Začínajú padať lieskové orechy a ceriť sa aj mandle. Koncom leta budú padať i gaštany a na jeseň dozrejú aj strapce plodov kivi. Všetky sa ani nezjedia, pred Vianocami ukuchtíme chutný zelenosivý džem...
Sedím v záhrade a leto dýcham zhlboka. Otváram si fľašu bublinkového Modragne a experimentujem. V zmysle kvapalnej filozofie „kir royal" ponáram do čaše šumivého šťavnatý plod moruše trnavskej. Jemne ho potlačím a sekt vyfarbím. Chlipká sa to fajnovo. Je leto a vzduch sa nehýbe. Božská Modra, Štúr v múzeu a ja na dôchodku...
Diskusia k článku