Víno bolo po celé stáročia osudom Račanov. Deti sa neraz narodili vo viniciach, mamky ich brávali so sebou ešte v kolíske na škrabačky viníc a len čo decká zmocneli, dostali do rúk motyky a ohýbali chrbty zarovno s rodičmi.
Od útleho detstva pracoval vo vinohrade aj Ján Krampl, zakladateľ spoločnosti Villa Vino Rača. Kramplov otec, dvojhektárový vinohradník, chcel mať zo syna vzdelaného vinára, a tak ho poslal na modranskú strednú vinohradnícko-vinársko-ovocinársku školu. Keď sa čerstvý maturant vrátil v roku 1958 domov, v Rači akurát založili celoobecné družstvo. A na tento rok radi spomínajú, pretože bola priemerná hektárová úroda hrozna 8,6 tony z hektára.
Boli to zvláštne časy, ktoré si dnešní mladí ľudia ťažko vedia predstaviť. Mladý Krampl dostal umiestenku na Štátny majetok Senec. Vôbec sa mu tam nechcelo. Otec sa teda s predsedom račianskeho družstva Alojzom Kitom vybrali na povereníctvo poľnohospodárstva, aby syna ako mladého odborníka "vyreklamovali“ pre račianske družstvo. Podarilo sa. Päť dní po maturite rovno prvého júla 1958, bez nároku na posledné prázdniny, nastúpil mladý vinohradník na družstvo a hneď mu zverili na starosť štepy a podpníkovú vinicu.
Bystrá hlava, zručné ruky
Kramplovým šťastím bolo, že modranská škola si zakladala na praktickej výučbe, študenti vlastnoručne museli strihať vinič v školskom vinohrade, okopávali ho, robili všetky zelené práce. Duálne vzdelávanie, teda prax súbežne s teóriou, o ktorej sa dnes toľko hovorí, bolo vtedy samozrejmosťou. A tak sa mladík, ktorý vedel zručne narábať s vinohradníckym nožom a mal organizačné vlohy, stal šéfom škôlkarskej výroby.
Ján Krampl hneď v prvom roku zažil skúšku ohňom, presnejšie mrazom. Piateho novembra nečakane udreli silné mrazy, pôda stuhla a rozmrzla až na jar ďalšieho roka. Na družstve sa triasli strachom, čo sa stane so štepmi. Boli poukladané do hroblí, na ktoré napochytro vyše dvadsať furmanov s konskými povozmi privážalo pariaci sa maštaľný hnoj, aby zabránili zmrznutiu sadeníc.
V tom pamätnom roku vyrobili v račianskom družstve takmer milión štepov. V primitívnych podmienkach denne každý zo šesťdesiatich včera ešte sedliakov dnes družstevníkov naštepil podľa zručnosti od 600 do 1¤000 štepov. Na Slovensku sa v súčasnosti prakticky rozpadla výroba sadeníc viniča, ale v drsných, chudobných päťdesiatych rokoch sa krajina odvážne pustila do obnovy vedenia viníc.
Po generácie sa vzhľad račianskych vinohradov nemenil. Šlo o hustú kolovú výsadbu, meter krát meter na výmere 324 hektárov. Najhoršie vinice mali prezývku vydrháky. Vravelo sa, že tam nezaletelo ani vtáctvo nebeské, lebo nemalo do čoho zobnúť. Vydrháky sa začali klčovať prvé, najprv ručne a potom v šesťdesiatych rokoch prišla do vinohradov technika – buldozéry, rigolovacie pluhy. Ročne sa obnovili vinice najprv na piatich, potom desiatich hektároch, neskôr sa tempo zvýšilo na dvadsať až tridsať hektárov ročne.
Krampl ani nezbadal, ako mu ubieha život, popri práci vyštudoval vysokú školu, napísal vedeckú prácu o selektovaní Frankovky modrej. Achillovou pätou najznámejšej račianskej odrody viniča bolo sprchávanie počas kvitnutia. Krampl sa vybral do Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho, aby sa poradil, čo s tým robiť. Tak sa prvý raz stretol so šľachtiteľkou Dorotou Pospíšilovou a začal s ňou a jej kolegami spolupracovať.
Tieto výsadby majú dnes 40 rokov a osvedčili sa. Frankovka v symbióze s bielymi odrodami dobre rodí. Račanom však nešlo len o stabilizáciu úrody, hľadali klon frankovky, ktorý by im podaroval hrozno na víno, ku ktorému sa ľudia budú znova a znova vracať.
Prítomnosť vyrastá z minulosti
"Postupne sme vo vinohrade vyselektovali najlepšie kry. Ten úplne najlepší rástol na hone Šimnare, žiaľ už neexistuje, lebo ako mnohé iné hony padol po revolúcii za obeť výstavbe.
Nachádzal sa v 18. rade a bol to od začiatku riadku 40. ker s ideálnym habitusom, dobrou násadou strapcov a nadpriemernou cukornatosťou bobúľ,“ opisuje Ján Krampl, ako Račania postupne získali klony frankovky dávajúcej najlepšie hrozno na výrobu červeného vína s tmavofialovými farebnými tónmi, jemnej ovocnej vône a škoricovej chuti.
Krampl tohto roku oslávil 60 rokov, odkedy sa upísal vínu z Rače. Zažil s ním dramatické životné situácie, veľké vzostupy aj pády a potom opäť postupné oživovanie. V družstve pestovali stolové hrozno celoročne. Sedem rokov pestovali hrozno v troch skleníkoch, spolu s výmerou 1 000 štvorcových metrov. Napokon z tohto experimentu zišlo, prišla ropná kríza a energie zdraželi.
Zato lepšie dopadol pokus s výrobou jahodového vína. Družstvo patrilo v sedemdesiatych rokoch k najväčším pestovateľom jahôd na Slovensku, s produkciou takmer 800 ton ročne. Až do chvíle, kým Ján Krampl nenavrhol, aby podobne ako vo Vizoviciach na Morave vyrobili z nich víno. Pár rokov bolo víno s názvom „Áno“ hitom ženských úst. Podobne boli nositeľmi nových biotechnológií a najväčšími výrobcami sadby hlivy ustricovitej v bývalom Československu.
V roku 1986 boli všetky vinohrady v Rači obnovené, na dvoch tretinách viníc urobili stredné a na jednej tretine vysoké vedenie. Vo viniciach rástli nielen muštové, ale aj stolové odrody, hrozno ktorých sa predávalo s burčiakom na račianskom vinobraní. Priemerná úroda hrozna dosiahla takmer 12 ton, dôkaz toho, že o vinice bolo dobré postarané. Súčasťou vinohradu tvoriaceho krásnu panorámu nad Račou boli aj veľké broskyňové plantáže na ploche 45 hektárov. Až s odstupom času vidno, že hlavné mesto malo v Rači skvelé vinohradnícko-ovocinárske zázemie a rozvinutú obchodnú činnosť so službami, s možnosťou prijímania domácich a zahraničných návštev.
Ján Krampl dáva do pozornosti kvalitu račianskych vín. Niekedy sa zdá, akoby sa kvalitné vína začali na Slovensku vyrábať až po roku 2000, ale veď to nie je pravda. Račianska frankovka ročník 1958 bola najvyššie oceneným vínom v rakúskom Langelois, teda dávno, pred šesťdesiatimi rokmi. Keď v roku 1967 usporiadali v bratislavskom hoteli Devín veľký medzinárodný konkurz vín, tri biele vína z Rače, a to Rizling rýnsky, vlašský a Veltlínske zelené získali zlaté medaily.
Ešte väčším úspechom sa skončila súťaž vín v nemeckom Johannisbergu, ktorý je srdcom Porýnia. Nemci Račanom napísali, že odkúpia akékoľvek množstvo Rizlingu rýnskeho, pričom si môžu určiť cenu. Napokon putovala do Nemecka takmer celá úroda vína – fľaša sa predávala po tri marky, pri vtedajšom kurze marky voči korune to bola na československé pomery cena z ríše snov.
"V Rači sme vedeli a vieme pestovať hrozno a dorobiť z neho mimoriadne kvalitné vína,“ hovorí Ján Krampl a dodáva: "Nielen preto, že víno máme v krvi po predkoch, ale aj preto, že sme dedičmi jedného z najlepších terroirov, akým disponuje vinohradnícke Slovensko.“ Krampl tým pripomína, že vynikajúce víno je nielen produktom výnimočného prírodného prostredia – horniny, pôdy, mikroklímy, ale je aj mnohogeneračným dielom ľudí, ktorí sa o vinič a krajinu starajú.
Víno je viac než opojný nápoj
Keď sa v roku 2004 zmenou právnej formy zmenilo družstvo na akciovú spoločnosť, Villa Vino Rača začala rozvíjať nielen svoju kľúčovú značku Račiansku a Tereziánsku frankovku, ale aj nový rad vín Palugyay. Desať exkluzívnych vín z tohto radu sa rodí priamo na malokarpatských svahoch nad Račou. Je to, samozrejme, frankovka výber z hrozna, hrozienková i ľadová, tri nádherné podoby jednej a tej istej odrody, ušľachtilý Rizling rýnsky, decentné Chardonnay, ružami prevoňaný Tramín červený, Irsai Oliver, rozdávajúci dievčensky šťavnaté bozky, aj elegantný svetácky Cabernet Sauvignon.
Na Jakuba Palugyaya a jeho synov, ktorí dali tomuto radu vín meno, sa takmer zabudlo. Pritom na prelome 19. a 20. storočia patrilo palugyayovské víno k špičkovým svetovým produktom. Pilo sa od Viedne, Paríža až po Bombay v Indii. Bolo na vyberanom vínnom lístku hornej paluby Titanicu. Nebola to náhoda.
Palugyayovské vinárstvo v Prešporku svojím technickým riešením predstihlo dobu, ale najmä sa opieralo o skvelé vinohradnícke zázemie. A práve tieto momenty – tradíciu, vynikajúci terroir a pretrvávajúce umenie vyrábať skvelé vína dáva Ján Krampl do pozornosti, keď predstavuje kolekciu vín Palugyay. Villa Vino Rača prostredníctvom značky Palugyay premosťuje storočia a projektuje pre nasledovníkov cestu, ktorou sa majú uberať.
Špičkové račianske vína sú každoročne súčasťou top sto najlepších slovenských vín v Národnom salóne vín, v posledných rokoch pozbierali zlaté a strieborné medaily na výstavách v Paríži, Madride, New Yorku a tohto roku aj v Japonsku na výstave Sakura. Japonci si obratom objednali niekoľko kontajnerov Frankovky modrej. Víno ich očarilo nielen svojím farebným, aromatickým a chuťovým prejavom, ale aj etiketou. Dizajn so zlatistými listami viniča sa snúbil s excelentným obsahom.
Víno je stále pokladom Rače. Keď Ján Krampl listuje vo svojej bohatej, šesťdesiatročnej vinohradnícko-vinárskej kariére, ktorej sa len ťažko hľadá obdoba na Slovensku, má byť na čo hrdý. Račianske víno potvrdzuje svoje kvality, smúti však pri pohľade na vinice. Mnohí vlastníci ich neváhali premeniť na stavebné pozemky. Plocha viníc sa povážlivo znížila.
Ak má víno prežiť, robiť ľuďom radosť a uzdravovať ich, veď frankovka z Rače je nabitá liečivým resveratrolom, a preto ho pila aj Mária Terézia, treba uchovať vinohrady. Veď sú prirodzenou súčasťou národného kultúrneho dedičstva, utváraného plynule od dvanásteho storočia, neodmysliteľnou zložkou slovenskej identity. Víno je viac než iba opojný nápoj.
Diskusia k článku