Mávame to každý rok a rodina je spokojná. Aj našim vnukom sa kačka páči. Akurát len tým dvom najmenším, Tobiašovi a Oliverovi, je potrebné neustále utierať zamastené „fúzy”.
Aj tohto roku sme mali pokračovať v dlhoročnej oldomášovej tradícii. Kačice boli vyhliadnuté, kapusta už takmer nakrájaná a lokše kúpené. Všetko sa však náhle zvrtlo, všetko bolo inak.
V predvečer víkendu zazvonil pri bránke priateľ Miro. Potmehúdsky sa usmieval a v rukách držal veľkú igelitku. Je v nej náš „baran”, poznamenal. Rýchlo som pochopil. Miro so synom Tomášom nie sú len skvelí vinári, ale aj vášniví chovatelia králikov, fajty „baran”... Moje predstavy o charaktere oldomáša dostali králičiu dimenziu. Poteším alebo sklamem rodinu? Uvidíme...
S králikom som sa pohral. Opláchol som ho, rozporcioval, sčasti vykostil, každú porciu „prešpikoval” údenou slaninou a posolil. Na masle som spenil nakrájanú cibuľu, pridal odrezky slaniny a porcie králika opiekol po oboch stranách. Mäso som potom premiestnil do keramického pekáča, u nás ho nazývame „kutchan”, okorenil som ho, podlial horúcou vodou, posypal kockami koreňovej zeleniny a pokvapkal citrónovou šťavou. Pekáč som prikryl vrchnou časťou a králika som dusil do polomäkka.
Po slabej hodinke som „dekel” odňal a mäso pri vyššej teplote som opiekol z oboch strán. Časť výpeku som zahustil hladkou múkou a zhomogenizoval s téglikom kyslej smotany. Väčšina maškrtníkov si pochutnávala na pečenom „baranovi” s varenými zemiakmi. Tým starším pripomínala moja špecialita pečeného králika skalického dedka Jarka Kosíka.
Akurát to skalické biele bolo iné ako to naše slávne modranské. Také sme mali naliate i my v čaši. Tohtoročný müller. Bol už čistý ako voda z Firigľovskej studničky a chutil tak, ako má chutiť ten pravý malokarpatský mok. Voňal limetkou, marinkou, letným jablkom a kĺzal sa dolu hrdlom jedna radosť. Dovidenia, oberačky, dovidenia, jesenné babie leto. Už ide zima, už nám nebude „hej”...
Diskusia k článku