Foto: Pravda
Je polovica apríla a odkvitnuté sú už mandle aj vinohradnícke broskyne. O pár dní ružový kvet vystrieda snehovo biela. Rozkvitne dula a aj dve mišpule. Bude to iný odor, iná krása. Krajší kvet ako kvet mišpule nemeckej (Mespilus germanica) v našich krajoch nepoznám.
Drobné, biele, tajomné voňajúce kvietky, z ktorých sublimuje neha, pokoj, mier. Plody mišpule však za veľa nestoja. Sú takmer nejedlé, trpko-kyslé a pretvrdé. Musia trochu namrznúť. Potom z nich varím džem či puding. Jedno i druhé musím napokon skonzumovať sám... Od jesene mi jeden košík mišpulí zoschol. Čo s nimi? Nápad prišiel ako z čistého neba.
Pripravím si mišpuľovú omáčku! Mišpule som povaril v horúcej vode, pomixoval a prepasíroval cez jemné sitko. Do mišpuľovej masy som pridal deci pomarančového koncentrátu a lyžicu želírovacieho cukru. Najlepšie trstinového. Po chvíli bolo hotovo. Omáčka „rozprávala“...
Čo k nej? Mozog amatérskeho kuchára bol rýchlejší ako jeho zmysly. Na kamenno-medenej panvici sa už na klátovskom slnečnicovom oleji opekala bravčová panenka. Bola menšia, zato mäkšia a šťavnatejšia. Trocha soli, štipka bieleho korenia, 2 - 3 klinčeky, lístok šalvie. Len tak. Len tak „pre parádu“
Na vyhriate biele taniere som potom kládol plátky panenky a kôprové rohlíkové zemiačky. Boli z Burgenlandu. Víno však bolo s našou denomináciou. Slovenské, malokarpatské, malíkovské. Vyzreté v šesťstolitrovom dubovom „vajčiaku“ debnára Hýlla. Ten už nežije. Víno však bolo živé, akurátne a lascívne. Ako by aj nie. Pod modranskú Homolu silván vraj doniesli ešte starí Rimania.
Diskusia k článku