Pripravme si čosi voňavé, chutné, sýte a v neposlednom rade aj originálne a typické. Naložme si do taniera to, čo bolo kedysi „najvarenejšie" a najobľúbenejšie. Rozhodne to boli polievky...
Lopota vo vinici bola ťažká a zdĺhavá. Vo vegetačnom období nezostávalo veľa času na náročné varenie. A tak sa uvarila polievka. Sýta a hustá. Trochu podľa vzoru nemeckého „ajntopfu". Akoby aj nie. Nemcov pod Malými Karpatmi žilo v tej dobe nadostač. A príklady priťahovali...
Polievky sa jedli ráno, na desiatu, na obed, na olovrant, ba aj večer. Varili sa na jar, cez leto, na jeseň i v zime. V prvej polovici roka to boli ľahšie polievky. Rascová s vajcom, biela zemiaková, kapustová a v júni už šalátová. Nikdy som jej nemohol prísť na chuť...
Na jeseň a v zime to už bolo iné. Polievky inak rozvoniavali. Na stoloch boli rôzne. Rajčinová, cesnaková, hovädzia so špikovou kosťou, hubová, kelová a dodnes ktorákoľvek z obľúbených strukovinových polievok. Fazuľová, hrachová aj cícerová. Cícer, po slovensky slovenec, po česky cizrna, miloval nielen Cífer. Najlepšie a najchutnejšie polievky sa podnes varia v neďalekých Budmericiach. „Nakyslo" alebo len tak, s koreňovou zeleninou.
Kyslú slovencovú polievku si pripravíme z namočeného cícera (po budmericky „ploské penášky"), osolenej vody, jednej cibule a cesnaku. Ak sa všetko akurátne povarí, pridáme do hrnca trochu mlieka, za lyžicu hrubej múky, štipku soli aj cukru a dva–tri bobkové listy. Keď polievka zovrie, odstavíme ju z plameňa, pridáme kyslú smotanu a prichutíme ju jablčným octom. Naložíme si ju do tanierov, pojedáme k nej častovský chrumkavý chlebík alebo práve z rúry vytiahnuté smotanové osúchy.
Nuž a aby to bolo malokarpatsky dokonalé, v čaši máme naliate mladé Veltlínske zelené z poctivej obce budmerickej...
Som vam velmi vdacna za vase spomienky, viete to tak putavo opisat, ze ma clovek dojem, ze tam sedi za stolom.