Foto: Pravda - Ivan Majerský
Národ je neviazaný, ľudia veselí a na stoloch sú opäť navŕšené slané aj sladké dobroty. Staroslovanské obyčaje sa miešajú s prvkami nemecko-talianskej karnevalovej kultúry. Zábavy, bály, dni plné mágie. Žeby už dni prichádzajúcej jari? Je čas gastronomických obradov, hojného jedenia a - priznajme si - aj čas voľnejších, slobodnejších mravov. Chlapi pijú a mladé ženy (vraj) prejavujú zvýšenú aktivitu vydajachtivosti...
Tak to bolo aj v minulosti. Stáročia sa v našich krajoch varili dlhé cestoviny, rezance, šúľance. Podávalo sa údené, jedla sa baranina a bez masti, bez slaniny a vajec nebol jediný fašiangový obed, večera. Všetko to bolo slané a zákonite musela nasledovať sladká ponuka. To znamená - vyprážané ,,cestá".
Na masti vyprážané šišky alias pampúchy, koblihy, ale aj fánky, krapne, božie milosti, snehové gule, fulanky, vlčie hrtany, kreple, papuče, bobále... Príprava bola jednoduchá. Múka, niekedy zemiaky, vajcia, droždie, horúci tuk. A keď to chladlo, posýpalo sa cez sitko cukrom, škoricou a vanilkou.
Bolo to voňavé, lákavé a v staršom veku aj žlčníkovo bolestivé. Najlepšie z toho všetkého bolo to z mladosti. Matkine tvarohové šišky podľa receptu Terézie Vansovej... Vyprážané cestá mohli byť výnimočné aj v slanej podobe.
Príkladom sú dolnozemské lepníky. Vykysnuté a rozvaľkané cesto v tvare štvorcov sa v strede kvôli ,,nafúknutiu" nakrojilo nožom a podávalo sa potreté cesnakom. A k tomu kyslé mlieko a hriata pálenka. Na myjavských kopaniciach to bola ,,chrampapula". V našej reči horiaca slivovica...
Diskusia k článku