Osobitným druhom pamäti je pamäť gastronomická. Čo som kde jedol, čo mi kto ponúkol, čo mi chutilo a čo zase nie. Jedlá konštruujú ľudia. Sú ľudia kuchári aj nekuchári. Ľudia s gastronomickým vkusom, ale aj jednotlivci, ktorí jedlo presolia, prekorenia, presladia. Takých obchádzam. Nie vždy sa mi to však podarilo.
Ako to bolo s mojimi starými matkami, to vám teraz napíšem. Obe boli vdovy a obe stratili svojich manželov ešte v prvej svetovej vojne. Katarína, kochanovská babka, bola statná a robotná žena. Starala sa o gazdovstvo a drela od rána do večera. V štyridsiatom ôsmom jej všetko zobral Víťazný február. Vraj bola kulačka. Svoju babku kulačku som mal rád. Pohladkala ma málokedy, ale jej kuchyňa mi voňala na míle. Také šnicle a také bravčové pečené s dusenou kapustou nedokázal pripraviť nik. Záver našej návštevy sa vždy niesol v znamení orechovej torty. Vlastná múka, vlastné maslo, vlastné orechy. „Papiráky" ako detské pästičky...
Modranská babka Rózka žila v skromnom domčeku na Jeruzalemskej ulici. Vybetónovaný dvor, pergola s Izabelou. Žila skromne a taká bola aj jej kulinárska ponuka. „Kmínová poléfka s vajcem" a krupičné slíže. Na slano, na sladko alebo s lekvárom od Tulnerky. Tulnerka bola suseda a tá babku zásobovala aj vajcami. Také vajcia som v živote nevidel. Kŕdeľ Tulnerkiných bielych sliepok sa pásol pod statnou morušou. Sliepky karmínovo– fialové moruše hltali a žĺtok ich vajec sa vyfarboval do oranžova. Dva žĺtky, dve lyžice práškového cukru. Trochu vanilky a dobre to zamiešať. To babka vedela. Bolo to zdravé a chutné. V tom čase aj salmonely boli za ostnatým drôtom...
Prajem krásny deň.
Dakujem.