Na doskách SND po boku Ľuboša Kostelného v predstavení Apartmán v hoteli Bristol.
Foto: Archív SND
Takže varenie nie je pre vás nutnosťou...
Milujem varenie a aj keď mi Jaro hovorí, veď teraz máš voľno, oddýchni si, nestoj pri hrncoch, tak odpovedám, ja to chcem, pretože ma to baví, rada varím. Varím jednoduché klasické jedlá, kuchyňu našich mám. On sa stravuje inak, prevažná časť jeho stravy je vegánska a vegetariánska, ale najmä vegánska, tak on robí trochu iné jedlá a ja robím klasiku, to, čo sa tu bežne varí. Takže v našej rodine máme kuchyňu a stravu veľmi pestrú. Aj deti tak prichádzajú do kontaktu s veľkým množstvom surovín a jedál.
Nie sú prieberčivé, ako deti často zvyknú byť, že nechcú jesť to či ono?
Čo sa týka používania pojmu prieberčivý, som opatrná, pretože som v detstve trpela poruchou príjmu potravy. Mala som chorobné nechutenstvo. Keď počujem výraz prieberčivý, tak si to dávam do úvodzoviek a napadne ma, či je to naozaj prieberčivosť. U niekoho asi áno, že je možno rozmaznaný, ale možno u niekoho je to o tom, že niektoré veci nevie a nedokáže zjesť a je pod tlakom okolia, že ich jesť treba. Ako dieťa som to veľmi vnímala. Mala som krásne detstvo, ale ten nesmierny nátlak na to, že mám jesť, si doteraz pamätám.
Voľakedy sa razila teória, že tanier má zostať po jedle prázdny.
To u mňa ani zďaleka nehrozilo a ani naši s tým nerátali, pretože chorobné nechutenstvo znamená, že nechcete jesť vôbec. Bola som dokonca aj na liečení, aby som začala jesť, lebo som necítila hlad. Pre mňa bolo jedenie ako týranie, škrečkovala som potravu v ústach aby som ju mohla potom vypľuť. Rodičia boli zúfalí, lebo som bola kosť a koža a nedokázala som jesť, a pritom to nebola prieberčivosť. V škôlke sa raz pokúsili o systém, nevstaneš od stola, kým to nezješ a keď rodičia po mňa poobede prišli, našli ma v jedálni sedieť na stolom s raňajkami, desiatou, obedom a olovrantom. Ostatné deti sa hrali a ja som celý deň sedela za stolom. Jedenie bolo pre mňa týranie a nebola to prieberčivosť. Naše deti majú veci, čo im chutia viac a čo im chutia menej. Nemáme však s nimi problémy v zmysle, že by sme sa natrápili, aby sme do nich niečo dostali.
Kto je v tomto smere na ne prísnejší?
Jaro je typ, ktorý si myslí, že je lepšie nerobiť deťom reštauráciu a 1 000 možností na každý deň. Ja som skôr tá, ktorá sa snaží vyhovieť tomu, čo má kto rád. Samozrejme, zachovať zdravú a pestrú stravu, ale s rešpektom. Keď vidím, že niekomu niečo naozaj nechutí, prečo by som ho mala nútiť to jesť. Neznášam formulku, že sa musí všetko vždy dojesť. Radšej vopred každému naložím toľko, koľko naozaj chce.
Keď spomínate, že ste trpeli chorobným nechutenstvom, kedy sa u vás vyvinul pozitívny vzťah k jedlu a potom k vareniu?
Nechutenstvom som trpela len ako dieťa, postupne sa to upravilo. Respektíve tým trpeli skôr moji rodičia, lebo to naozaj muselo byť pre nich so mnou ťažké. Čo sa týka varenia, to u mňa prišlo postupne. Mama ma neučila variť, ani ma nenútila, aj keď som jej pomáhala v kuchyni, napríklad niečo nakrájať, keď bolo treba. Nemala som k vareniu vzťah, predstava chytiť surové mäso bola pre mňa vyslovene odporná. Mama však mala teóriu, keď to budeš potrebovať, tak začneš variť – a keď budeš chcieť, poradím ti. Som jej za to vďačná.
Diskusia k článku