Vlastnila tam pomerne honosnú kúriu, v ktorej v časoch našej prvej republiky prevádzkovala široko–ďaleko známu vináreň a reštauráciu. Pod domom bola veľká klenbová pivnica, za domom rozsiahla zeleninová a ovocná záhrada. Končila sa mestskými hradbami, v ktorých bola malá kovová bránka vedúca do jej vinice. Tá bola vždy vzorne obrobená a na modranské pomery bola vysadená tajomnou odrodou Slankamenka.
Barónku navštevovala modranská honorácia. Lekári, notári, mestskí poslanci, umelci. V intímnom prostredí kamennej kúrie sa viedli múdre reči a konzumovali sa skvelé, väčšinou maďarské gastrošpeciality. Polievka z hovädzieho chvosta, horúci špik s jablkovým chrenom, pečená baranina na paprike a cesnaku, kotlíkový „kakaš“ na červenom víne, štipľavé perkelty, slimáky na kyslo, zbojnícky pekáč raubíra Tótha, dunajské ryby po starožidovsky, hubárske oškvarky...
To všetko boli skvelé, avšak nie sladké dobroty. Tie si nechávala barónka na záver tabule. Jej cukrárske umenie bolo nedostižné. Dominovali v ňom gaštany. Modranských bolo pomenej, a tak ich prikupovala na trhoch v Pešti. Ľudia sa oblizovali až za ušami. Gaštanová čokoládová roláda, gaštanové pyré, gaštanový chlebík, gaštanové pyšteky, rožteky, guľky.
Vrcholom jej gaštanového umenia však bol morčací hrvoľ s plnkou. Očistený hrvoľ sa plnil gaštanovou masou (maslo, sladká smotana, žemľová strúhanka, trochu cukru i soli, v mažiari potlčené mandle, dve hrste upečených a ošúpaných gaštanov) alebo opečenými gaštanmi samotnými. Hrvoľ mimoriadne miloval okresný náčelník Vanček. Zapíjal ho, akože inak, dvoj–, trojročnou vyzretou Slankamenkou. Tú dnes už asi ťažko zoženiete...
Diskusia k článku