Dorota Nvotová:
V Indii mám úplne najradšej pouličné jedlo

Sandra Támerová, 7. júla 2011     18 minút čítania

V máji vydala knihu Fulmaya, kde opisuje zážitky z dobrodružných ciest naprieč Južnou Amerikou, Nepálom a Indiou.


Foto: archív Doroty Nvotovej

Dorota Nvotová


Jej knihu som brala do rúk s trochu zmiešanými pocitmi, predsa len, bulvár dáva tejto mladej sympatickej umelkyni zabrať. Avšak otvorenosť a ľahkosť, akou svoj cestovateľský príbeh preniesla na stránky ma naozaj dostala.

Púť neznámymi, no nádhernými a zaujímavými krajinami nebola pre ňu jednoduchá, často prekonávala sama seba a hľadala, kde sú pomyselné hranice, kam až sa dá „zájsť“, ak človek chce a môže. Neskolili ju vysoké nadmorské výšky, ani týfus, pri ktorom skoro zomrela.

Dá sa povedať, že domov našla v Nepále, kde trávi päť mesiacov v roku, ďalšie dva v Indii a zvyšok na Slovensku. V Nepále si prenajíma spolu s anglickým priateľom Jonnym domček, v ktorom počas pobytu v tejto krajine žijú, a spolu sa starajú o deti v miestnom detskom domove. Takisto vďaka skúsenostiam z cestovania prevádzkuje cestovnú kanceláriu Fulmayatravel, kde ponúkajú zájazdy po Nepále a Indii a aj horské „treky“ so sprievodcom a šerpami - nosičmi naprieč touto úžasnou, občas aj panenskou prírodou.

S Dorotou som sa porozprávala nielen o jedlách spomínaných v tejto knihe, ale aj o tom, aká je kuchárka a čo jej dáva pobyt v krajinách, ktoré sú dnes už jej ďalším domovom.




Tvoja mamina, herečka Anka Šišková, v hereckých kruhoch známa ako úžasná kuchárka, ti čo sa týka varenia nasadila latku dosť vysoko. Ako si na tom ty?

Ja som si povedala že tá latka je tak vysoko, že sa nejdem ani pokúšať ju prekonať. Viem variť, ale nikdy neviem, čo mám variť. Neviem logicky prísť na to, čo z tých surovín, čo mám doma môže vzniknúť. Avšak moja sestra s mamou, tie sú alchymistky. Oni doma nemajú fakt absolútne nič, prázdnu chladničku, ale niekde nájdu zemiaky a cibuľu a dokážu z toho uvariť brutálne dobré jedlo. Toto ja neviem. Môžem nakúpiť veci za sto eur a neviem, čo mám variť. Keď mi poviete čo, tak to uvarím, ale vzťah k vareniu som veru nezdedila. Občas sa na to pripravím, navarím a potom sa z toho teším. Ale nedokázala by som to robiť každý deň.

Máš precestovaných množstvo krajín, či už je reč o Indii, Nepále alebo Južnej Amerike. Dá sa v týchto krajinách vôbec zohnať európske jedlo?


Foto: archív Doroty Nvotovej

Dorotka počas treku okolo Annapurny, v oblasti
Dolného Mustangu.


No jasné, dnes už „bohužiaľ áno“, ale zas našťastie pre mňa. Pretože keď máte jesť stále dokola len karí, tak dostane človek aj chuť na steak. Hlavne v Indii, na pláži v Goa, tam zoženiete hocičo. Napríklad rezne so zemiakovým šalátom, pizzu, sú tam naozaj kvalitné talianske reštaurácie v turistických oblastiach, lepšie ako u nás.

A tak sa tam raz na pláži odrazu zjavila tabuľka, že v jednej reštaurácii budú na večeru bavorské klobásy. Vravím si, to chcem vidieť! Tak som tam nabehla, a boli tam naozaj vymakané klobásy! Tučný Nemec Fritz, ktorý žije v Goa a je mäsiar, tam pripravil tieto lahôdky. A tak začal chovať prasce, a vyrábať svoje vlastné bavorské klobásy. Celý rok tam potom ponúkali klobásy, všetci hipisáci z Goy sa tešili, aj my sme sa ich nevedeli dojesť. Alebo jeden Francúz si tam zas otvoril francúzsku pekáreň, takže európske jedlá sa tam určite dajú zohnať. Samozrejme je to iné vo vnútrozemí, tam je to karí a ryža a hotovo.

V Peru patrí medzi miestne špeciality aj pečené morča, u nás na Vareche sa recept na túto „pochúťku“ nestretol práve s pozitívnym ohlasom. Ochutnala si toto jedlo počas tvojho pobytu v Peru?

Ja som to nejedla, ale môj exmažel Whisky hej. Vraj je tam veľa kostí, pripadalo mi to skôr ako jedlo pre efekt, na tanieri to vyzeralo naozaj smiešne. A vraj mu to ani veľmi nechutilo. Ale je to len jedno z ich národných jedál, preferovanejšie je skôr ceviche. Sú to nakladané ryby v kyslej limetkovej šťave, má to smotanový základ. K tomu sa jedia sladké zemiaky a je to naozaj úžasné jedlo. Na nedávnom Food Festivale v Bratislave som zaregistrovala Peruánsku reštauráciu, ktorá robí naozaj výborné ceviche. To by som odporúčala ako peruánske národné jedlo. Tiež som chutnala steak z lamy, ale len kúsok, bolo to trošku žuvačkové. Prišlo mi to divné - jesť lamu, keď som ju pred chvíľou hladkala.


Foto: Dorota Nvotová

Predavači rýb v keralskom meste Kchin
na juhu Indie.


Ako ti chutí indická kuchyňa?

Mám rada indickú kuchyňu, aj keď od doby, kedy som prekonala týfus, mám trochu problém s trávením. To trávenie sa mi nikdy už úplne nedostalo tam, kde bolo.

Ale Indovia tvrdia, že koreninami sa dajú vyliečiť aj rôzne zdravotné problémy... Každé korenie je vraj na niečo dobré, neporadili ti nejakú zmes práve na tvoje problémy s trávením?

Môj žalúdok je podľa všetkých vyšetrení už v poriadku, ale po týfuse je bežné, že ľudia už majú problém s trávením. Prvý rok som napríklad vôbec nemohla jesť hamburgery, teraz už hej. Ale keď je v jedle veľa korenín, tak mi to síce chutí, ale zrazu mi príde zle od žalúdka, čo som predtým nemala. Dúfam však, že to časom prejde, lebo indickú kuchyňu naozaj môžem. V roku vždy dva mesiace trávim v Indii, päť mesiacov zas v Nepále. Tam mám vždy len päťmesačné víza a keďže sa mi nechce ísť hneď naspäť na Slovensko, trávim vždy dva mesiace v Indii. No a po tých dvoch mesiacoch už mám toho jedla, najmä karí, akurát tak dosť. Ale prídem sem a za mesiac si to už varím doma. Karí variť viem! (smiech)

V tvojej knihe Fulmaya, ktorú si nedávno vydala, často spomínaš jedlo momo, ktoré si vedela jesť do zblbnutia. Čo je to za jedlo?


Foto: Dorota Nvotová

Varenie tradičného Dal bhatu.


Momo sú vlastne také nenápadité pirohy. Je to cesto z múky a vody, z neho sa urobí taštička a plnená je buď mäsom, alebo syrom, alebo zeleninou. Najlepšie momo sú buff momo, tie robí moja nepálska mamina. Je to pomleté byvolie mäso, cesnak, trochu karí, čerstvý koriander, a z toho sa urobí pasta. Tým sa potom plnia taštičky a varia sa na pare v špeciálnych trojposchodových parákoch. Keď je zmes vo vnútri dobre ochutená, tak momo sa naplní akousi polievočkou, je to strašne dobré.

A potom je už vecou regiónu, kasty, prípadne etnika, čím sa to polieva. Hlupáci to nepolievajú ničím a namáčajú si to do kečupu. Filigrantské gazdinky vedia pripraviť momo polievku alebo omáčku, hlavne v Tibete. A v tom spočíva umenie gazdinky, čo k tomu momo uvarí. Moja mamina napríklad rozdrví sezamové semienka, a urobí z nich polievku a to je niečo nenormálne! Ešte som nikoho nevidela to tak robiť. Raz v horách sme jedli naozaj hrozné momo. Bolo absolútne neochutené, vnútri len nejaká kapusta. Vynašla som sa, v ruksaku som mala bryndzu, čo mi priniesli turisti zo Slovenska. Dali sme si ju na to nevýrazné jedlo a všetci sa smiali, že máme normálne pirohy, v Nepále v horách! (smiech)

Podľa toho, čo si opisovala v knihe, sa dá aj v Indii aj v Nepále veľmi lacno najesť...

Jasné, ale len mimo turistických stredísk. Ešte pred piatimi rokmi sa aj tam dalo lacno najesť. Teraz už nie, tie ceny šli neuveriteľne hore. Na pláži v Goa dám 3 eurá za jedlo, ktoré ešte nedávno stálo 30 centov. Aj ja si tým pádom na cesty, keď sprevádzam ľudí na trekoch, musím rátať úplne iný badžet. Áno, v zastrčenej dedinke sa stále najete úplne doplna za 20 rupií, čo je asi 30 centov. Dva kilometre odtiaľ na pláži za to isté jedlo dáte už 3 eurá.


Foto: Dorota Nvotová

Klasická indická pouličná čajovňa.


A čo pouličné jedlá, trúfaš si jesť aj také?

Ale to je strašný mýtus, to práve nie je risk! Podľa mňa je to to najzdravšie a najbezpečnejšie, čo si človek môže dať. Je to logické, to jedlo sa tam celý deň točí, nestojí tam, nesadajú naň muchy. Ľudia tam chodia a jedia, kde inde by si sa chcela dobre najesť? V drahej reštaurácii, kde stojí desať čašníkov a príde tam jeden hosť denne a mäso im v tej kuchyni kysne? V Indii mám pouličné jedlo úplne najradšej, tam si sadneš na drevenú lavičku, za 10 centov sa totálne napráskaš, pokecáš s ľuďmi, vnímaš ulicu, ja to milujem. Z vlastných skúseností aj zo skúseností iných cestovateľov, ešte som nepočula aby z pouličného jedla niekto nejako vážne ochorel, pretože práve tam je to vždy čerstvé.

Čo sa týka jedla na treku okolo Annapurny, kde sprevádzaš turistov, ako sa tam dá stravovať bez zažívacích problémov?

Ľudia to zvládajú. Asi tretina skupiny neochorie vôbec, žiadne hnačky. Hnačku má každý aspoň raz, preto mám vždy pri sebe tabletky z miestnej lekárne a tie vždy zaberú. Je zbytočné brať si lieky z domu, na tieto črevné problémy zaberajú len ich lieky. Treba si zobrať len také lieky, ktoré beriete pravidelne a bez ktorých neviete v cudzine byť.

Dávaš na turistov pozor, aby nejedli nevhodné jedlá? Najmä vo veľkých výškach môžu niektoré jedlá, prípadne alkohol, spôsobovať problémy...

No jasné. Základ je nejsť šaláty a čerstvú zeleninu. Z ovocia len to, čo si môžeš olúpať. Banány, pomaranče sú v pohode. Všetko ostatné je rizikové. Nejde o to, že to neumyjú, oni to umyjú. Lenže je to zvnútra nakazené podzemnou vodou, tak som aj ja dostala týfus. Napríklad aby sme mali pitnú vodu, brávame si na treky chlórové alebo jódové tabletky. Predávajú tam síce balenú vodu, ale je to strašne neekologické, kvôli fľašiam, ktoré tam potom zostávajú a je to aj dosť drahé. alkohol sa nad 3000 metrov zakazuje. prísne.

V knihe spomínaš pokrm dal bhat, ktorý je vraj jediným jedlom, ktoré jedia ľudia v Nepále.


Foto: Dorota Nvotová

Mestečko Jharkhot, trek okolo Annapurny,
Dolný Mustang.


Je to tak. Nepálčania tibetského pôvodu však jedia okrem toho aj momo. Dal bhat pozostáva z viacerých častí. Je to ryža typu basmati uvarená v špeciálnom elektrickom hrnci na ryžu, tam ho má snáď aj najchudobnejšia rodina. Len tak nasucho, bez soli, masti, cibule. Tej ide na tanier najviac. Je lacná, je jej veľa, je zdravá, dostupná. A k tomu ako príloha sú rôzne karí, tam idú podľa sezóny zemiaky, karfiol, paradajka, paprika...

Chuť je vždy rovnaká, ide tam zázvor, cesnak a rímsky kmín a soľ. V pomere jedna k jednej sa to rozdrví v mažiari, strašne dobre to vonia. A to je vlastne jediné korenie, ktoré oni používajú. Ešte keď tak trošku kurkumy, aby to bolo žlté. Na tejto vždy čerstvej paste sa na rozhorúčenej panvici rýchlo opečie to, čo práve majú doma. A tretia časť dal bhatu je listová, napríklad podusený špenát. Ďalšia zložka je dahl, čo je niečo ako šošovicová polievka, môže byť krémová, alebo vodová, je strašne veľa druhov dahlu.

Posledná zložka je pickles, po nepálsky achar. Je to zelenina, ktorá prebehne mliečnym kvasením, naložená v koreninách v pohári na slnku, môže to byť mango, limetka, v horách zas reďkovka, záleží od nadmorskej výšky. Je to strašne kyslé a slané, dakedy aj strašne štipľavé. Dáva sa toho naozaj iba trošku, za čajovú lyžičku, na osvieženie. Keď si dal bhat objednáte v miestnej reštaurácii, dáte zaňho od 90 do 120 rupií, ak je karí kuracie môže to byť až 150 rupií, ale je to systém „all you can eat“. Takže vám v podstate stále dokladajú, pokiaľ nie ste plní a nepoviete dosť. Aj keď neviem prečo v Indii vás podobné jedlo, ktoré sa volá thali, a s viac koreninami, s kokosovým mliekom a s plackou vyjde na 20 rupií.


Foto: Dorota Nvotová

Krava si vyberá vhodné sárí :-)


Pri jednom z tvojich pobytov v Nepále ste spolu so sestrou Terezkou vašej nepálskej rodine uvarili zemiakové šúľance, ktoré im vraj veľmi nechutili....

Deťom to chutilo, dospelým to prišlo bez chuti. Boli na slano, sladké šúľance s makom pre mňa nie sú šúľance. Ja ich vždy robím na cibuľke a na slaninke, tak ma to naučila babička. Tak som ich tam urobila, len som si uvedomila, že nezoženiem slaninu. Takže nakoniec boli iba na cibuľke... Terezke chutili, aj mne, ale im to prišlo asi také nejaké prázdne, neboli tam koreniny, nijaká vôňa na ktorú sú zvyknutí. Takže ich zjedli deti, z palmových listov ich vyjedali rukami.

Akým spôsobom sa stravujete s priateľom Jonnym, keď ste práve v Nepále vo vašom domčeku?

Väčšinou tu varíme nepálske jedlá a v Himalájach zasa slovenské. Prvý mesiac tam ešte varíme dal bath, ale Jonny ho nemá príliš rád. Má skôr rád indické karí, a to varíme často, je to veľmi jednoduché na prípravu. Hneď vedľa domčeka máme trh, kde kúpim základné veci ako olej, cukor, múku, zeleninu. Často robím napríklad zemiakové placky. No a mamina mi teraz na Vianoce kúpila pekárničku na chlieb. Lebo tam ten ich chlieb naozaj nestojí za nič, taký ten hnusný sladký toast, ktorý sa hneď rozpadne, keď do neho zahryznete.

Tak zakončime toto rozprávanie o jedle nejako obligátne, prezraď čo ti pobyt v cudzine dal a dáva, prečo sa tam stále vraciaš...


Foto: archív Doroty Nvotovej

Dorotka a jej detičky zo sirotinca Happy Home.
V prípade záujmu o pomoc klikajte sem:
www.happyhomenepal.sk


Život sa stále nejako vyvíja, robíme to čo chceme, to čo musíme a v čo veríme. A tam práve dosahujem šťastnú kombináciu týchto troch vecí, ide o ten balans. Beriem to tak, že keď niečo zarábam, musím niečo aj dávať. Okrem daní ešte aj nejako ľudsky, morálne. A tak sa to začalo. Teraz je to už o tom, že mám od detí, o ktoré sa staráme ,dobrú spätnú väzbu, decká ťa ľúbia, ty ľúbiš ich, a to stačí.

Proste ten život nejako plynie a ty eliminuješ to zlé, negatívne veci a snažíš sa aby si čo najviac ľuďom pomohol. V Nepále máš na to otvorené dvere, všetci tam tak fungujú. Všetci si musia pomáhať, aby prežili. Tak, ako to kedysi fungovalo u nás na dedine. V podstate tam ide skôr o „časový posun“, ako o nejakú inú krajinu. Ale tam to tak je, a mne to vyhovuje. Život tu u nás sa mi zdá byť chladný, potom musím ísť aspoň do rómskej osady a tam si vydýchnem. Budem tam s nim týždeň a bude mi dobre. Budem sa hrať s deckami, učiť ich čítať, písať, a budem mať ten pocit, ako v Nepále. Odporúčam každému, nech sa vykašle na predsudky a naučené formulky, čo od malička do nás tlačia. Nebudeš dobrá? Dáme ťa Cigáňom! Vytvoríme si potom v hlave nejaké veci, ktoré vôbec nemusia byt pravdivé.

Poznám veľa ľudí, ktorí až keď išli do osady, až tam na vlastnej koži spoznali, že veci môžu byť úplne inak. Len nech ľudia majú otvorené srdcia. Veľa ľudí mi píše, že chcú pomáhať nepálskym detičkám, a keď im poviem, viete čo, poďte so mnou do osady, tak cuknú a viac sa neozvú. Strašne ma to mrzí, lebo aj tam sú bosé a hladné detičky. Takisto tam človek môže pomôcť niekomu inému, je to len o tom otvoriť si srdce, je jedno čo čítate v novinách a čím vás kŕmia médiá, ktoré nemajú zmysel pre zodpovednosť. Na toto sa treba vykašľať a veriť len vlastnému úsudku. Jasné, že si na to treba nájsť čas, viem, že ľudia dnes sú strašne ulietaní, ale je to super sám si vyšliapať svoje chodníky, po ktorých potom aj sami pôjdete, než ako keď idete po chodníku, ktorý vám už niekto vyšliapal, to môže viesť aj nikam. Takže, toto mi to dalo! (smiech)




SÚŤAŽ!

Odpovedzte správne na nasledovnú otázku, a prvý z vás, kto správne odpovie získa knihu Doroty Nvotovej - Fulmaya.

Otázka: Aké peruánske národné jedlo odporúča Dorota Nvotová v rozhovore pre Varechu?

Správnu odpoveď spolu s vašou adresou posielajte na adresu redakcia@varecha.sk .

Výherkyňou je Elena Gadžová zo Strážskeho, blahoželáme! (Správna odpoveď je CEVICHE :-))




Diskusia k článku

zzdravo
dobry rozhovor, fulmayu som citala a bolo to na jeden dusok. je uzasne ked si clovek najde to co ho naplna, velmi jej to zelam. a tento clanocek je akoby predlzenim knizocky. vdaka.
marcy
videla som jej bývanie v garáži na Slovensku,klaustrofobicky skromné....zvláštne silná žena
babidka
Knihu som zatial necitala , nechavam si ju na dovolenku :-)Ale rozhovor ma zaujal , Dorotka sa mi zacina pacit ako clovek. Nie kazdy dokaze prekonat v sebe konvencie , predsudky voci inemu sposobu zivota a zmenit zivot svoj aj inych tak , aby ho to uspokojovalo. Nech sa Dorotke dari:-)))))))))
marcy
určitý čas žila v Sp.Hrhove,tuším robila v rómskej Superstar porotkyňu
kuchticka
Dorotke fandim. Je to silna zena - osobnost, ktora vie prekonat vsetky hlupe predsudky. Nech sa jej dari. !!!
O zivote v Indii trochu viem, ale na vlastnu kozu som neskusila.
kuchticka
S tym poulicnym jedlom je to pravda. Zila tam moja neter po 2 roky, a hovorila rovnako. Na ulici sa najedla vzdy s chutou.
michsamant
Ano ano, s tou castou o jedle na ulici suhlasim aj ja...len pozor nan pocas monzunov, to je spiny vsade vela a neodporuca sa jest ani to na ulici, plus take veci ako catni, ktore riedia necistou vodou... ono je to aj ine pre niekoho, kto pride do takej krajiny prvykrat a nie je zvyknuty na inu stravu. Pre travenie je to sok, tiez sa moj zaludok ucil travit indicke jedlo aspon rok. A maso na ulici nikdy, jest len vegetarianske, co su ale v Indii same dobroty, takze ani maso chybat nebude.
jerica
mám Dorotu rada už od jej skorej mladosti , jej rebelstvo , páči sa mi aký má názor na život, jej cesty po svete, pády a vzostupy ako to vie všetko dať na verejnosť, cítiť pokoru z jej odpovedí,neimplantuje spôsob života západu do života kde žije s komunitou . Mala som možnosť počuť v rozhlase s ňou rozhovor , zanechal vo mne veľmi pekný názor na jej spôsob života.@redakcia fakt dobré čítanie.
aroooo
tak takéto a podobné články sa mi páčia, dík
bozulka
Sandra, vďaka za článok a rozhovor s Dorotou.Veľmi sa mi páči !!!
marianne69
Nikdy si nenecham ujst rozhovor s Dorotkou aj tento sa velmi vydaril,vdaka






TOPlist