Petrech vraví, že roky sa z času na čas podobajú priebehom počasia, ale nikdy nie sú úplne identické. V tom spočíva príťažlivosť vína, vždy je iné. Rok čo rok ide vinohradník a vinár na trh so svojou kožou – s vínom. Čím je starší, tým viac si uvedomuje, že nikdy dobré víno neurobí tak, že mechanicky zopakuje postup, ktorý mu kedysi priniesol úspech.
Po vysokej škole sa Miroslav Petrech usadil na družstve v Mužli neďaleko Štúrova. Rodák z Bošáce tu zapustil korene a s plynúcim časom si všímal, ako jednotlivé odrody na Viničnom vrchu znášajú raz viac útrap, inokedy láskavých pohladení počasia. Jedny aj druhé neodmysliteľne k sebe patria, len ich mix je zakaždým iný.
"Vždy sa dá vyrobiť dobré pitné víno, len treba primerane podmienkam, ktoré nastolí príroda vo vinici, pomáhať viniču, aby prežil vegetáciu v dobrom zdraví,“ súdi Miroslav Petrech.
V každom desaťročí zažil zopár ročníkov s extrémnymi prejavmi počasia. Dôkladne preverili nielen jeho znalosti a zručnosti celého vinohradníckeho tímu, zároveň rozvíjali ľudskú súdržnosť. Práve takéto roky podľa Petrecha učia ľudí vážiť si pohár vína. Je totiž nielen koncentrátom energie slnka, vôní a chutí prírody, ale aj strachu a nádeje ľudí, čo ho spolu s prírodou stvorili.
Dva razy nevstúpiš do tej istej vinice
Rok 2020 pripomenul Miroslavovi Petrechovi začiatok vinohradníckej kariéry. Písal sa rok 1973 a rovnako ako tohto roku aj vtedy sa v októbri nebo na viac ako týždeň zatiahlo. Pršalo a pršalo. Na zem spadlo najmenej toľko vody, čo uprostred tejto jesene – 118 litrov na štvorcový meter. Vinica bola presiaknutá vodou, vlhkosť v ovzduší sa dala priam krájať. Bolo len otázkou času, kedy bobule na prasknutie napité vodou začnú hniť.
"Zareagovali sme primerane dobe. Nielen na našom družstve, v celom okrese Nové Zámky bola vyhlásená pracovná pohotovosť. Dnes si to nevieme predstaviť, ale všetci družstevníci z Mužle, len čo ustali dažde, do nohy nastúpili do 120-hektárového vinohradu, aby zachránili, čo sa zachrániť dalo. Jedno či pracovali v dielni, maštaliach alebo v administratíve, všetci museli oberať hrozno,“ približuje atmosféru doby Petrech.
Ľudia vošli do vinice a nohy v gumákoch sa im miestami zabárali do premočenej pôdy po samé sáry. Vinohrad nebol zatrávnený, ako je typické pre súčasnú prax, ale pôda bola hlboko skultivovaná. To nebol zber, ale tryzna.
Zberači nadávali na neznesiteľné podmienky, ale navyknutí od mladosti fyzicky pracovať hrozno obrali. Z vedier ho vysýpali do zelených umelohmotných škopkov. Do každého sa vošlo okolo 70 kilogramov hrozna. Traktory, ktoré na dvojkolesových vlečkách vyvážali hrozno, neboli schopné vytiahnuť náklad z vinice. Do vinohradu prišiel pásový traktor, legendárna DT-54, ale zapadol po osi. Trčal tam až do jari.
Nezostalo nič iné, len škopky povynášať ručne.
Vinár rok čo rok pláva proti prúdu.
Zvládli by takúto extrémnu záťaž vnuci a vnučky družstevníkov? Isté je, že pred polstoročím sa ľudia žijúci v ohybe Dunaja nebáli nijakej roboty. V pamäti im ešte živo rezonovala tragédia veľkej dunajskej povodne z roku 1965, ktorá obrala ľudí nielen o úrodu, ale aj domovy. Preto, keď bolo treba zachraňovať vinicu, prišli všetci. Veď vinohrad patril koniec koncov im samým. A víno, to nebol len zárobok, ale aj kus ich života.
Mušt vníma vinára
Hm, čo všetko sa vynorí človeku pri spomienke na takmer zabudnuté časy. Vtedy aj dnes ľudia pili víno, pretože s ním bol život vždy príjemnejší. A keď už doň investovali toľkú námahu, netrpezlivo čakali, čo sa vykľuje zo suda. Stálo to vôbec za toľkú námahu?
Stálo.
"Keď prišlo hrozno do pivnice, pohral som sa s ním, ako som najlepšie vedel. Vilém Kraus, môj profesor z vysokej školy, vždy prízvukoval: pristupuj k bobuli a vínu ako k živej bytosti. Mal a má pravdu. Hrozno, mušt a víno vnímajú, ako s nimi človek pracuje. Ak dobre, stávajú sa poddajnými, spolupracujú, lebo cítia, že smerujú k naplneniu životného cieľa,“ vysvetľuje svoju vinársku filozofiu Miroslav Petrech.
Vinár mu pripomína neresiaceho sa lososa, ktorý pláva proti prúdu divokej horskej rieky. Vpred ho ženie inštinkt zabezpečiť rod, zanechať potomstvo. Dravý prúd rieky rybu vyčerpáva, ale predsa sa znova a znova pozbiera, preskočí stovky malých a veľkých vodopádov, až napokon dopláva k neresisku.
"Aj vinár rok čo rok pláva proti prúdu. Spolu so svojou vinicou a pivnicou múdrie. Ako roky plynú, objaví sa akoby znenazdajky príležitosť urobiť veľké výnimočné víno. Taký bol pre mňa ročník 2001, ktorý priniesol svetom ocenený Rizling rýnsky, ale predchádzali mu roky obyčajné, priemerné i také, čo zaženú vinára do samého kúta. Treba s pokorou podstúpiť tortúru, ktorá je s nimi spätá. Odmenou je poctivé dobré víno,“ zhrnie Petrech do pár slov podstatu práce vinohradníka a vinára.
Dobrý hospodár s územím zrastie
Vinohradom na mužlianskych vŕškoch, z ktorých sa odkrýva krásny pohľad na kupolu ostrihomskej katedrály, požehnal pánboh všetkým, čím mohol. Je im dopriata výnimočná hojnosť slnka. Vlani v októbri meteorológovia namerali 218 hodín slnečného svitu. Priemer v neďalekom Hurbanove sa pohybuje okolo 140 hodín. A prišiel rok 2020, ktorý zdanlivo obrátil všetko naruby.
Voda, nie slnko dominovali októbru.
Petrech je milovník slovenských prísloví. Vraví, že je v nich ukrytá pravda života. Pripomenie jedno z nich, ktoré vyjadruje premenlivosť počasia vtlačenú do vína: Rok s rokom si nie je bratom.
Naozaj, počasie je plné odchýlok. Pre víno je dôležitý nielen ich súhrn, ale najmä to, ako počasie prejavuje svoju vôľu v kritických vývojových mesiacoch. Za tie Miroslav Petrech považuje jún, júl a august. Odtiaľ sa odvíja výrok zovšeobecňujúci dávnu skúsenosť vinohradníkov: Čo august nedovarí, september nenapraví.
Bez ohľadu na tohtoročný mokrý október je Petrech optimista. Verí bielym vínam, budú dobré, napriek všetkej kostrbatosti roka. Znova sa podľa neho potvrdí, že Slovensko je viac krajinou bielych ako červených vín. Červené z roku 2020, ktorým chýbalo aj októbrové slniečko, zostanú v ich tieni.
Pozrime sa Petrechovým pohľadom na zúbok bielym odrodám. Potešia najmä svojím aromatickým prejavom, o čo sa zaslúžili kyseliny. Vína sú nimi dobre vystužené, ale budú tenšie. Rizling rýnsky dosiahol síce obsah cukru medzi 20 až 22 stupňami, ale k ideálu mu bude chýbať vyšší obsah extraktu. Napriek tomu to bude víno, ktoré milovníka vín poteší.
Napokon ešte jedna dôležitá Petrechova poznámka: Milovník vína by mal na mok hľadieť s porozumením, brať do úvahy ročník, v ktorom sa víno narodilo.
Petrech bol pionierom v pestovaní Breslavy. Šľachtiteľka Dorota Pospíšilová dala tejto pozoruhodnej odrode do vienka spolu s krásnou aromatikou južného Slovenska schopnosť akumulovať dostatok cukru aj v menej priaznivých slnečných podmienkach.
Spomeňme si ešte raz na leto 2020. Slnka bolo menej ako v posledných rokoch, tropických letných dní len zopár, noci boli chladné, čo sa prejavilo nielen vo výbave Breslavy, ale aj ostatných odrôd. Breslava nesklamala. Do bobúľ nazhromaždila dostatok cukru, 21 stupňov sladkosti nikoho nesklame a dojem povýši práve ľahká krásna aróma.
Tou sú povestné aj Petrechove rizlingy. Nedávno dostal od svojho priateľa, svetoznámeho tvorcu rizlingov Egona Müllera, objednávku na 20-tisíc fliaš pre americké vinotéky a reštaurácie. Priam kráľovská ponuka v čase, keď slovenským vinárom dodávajúcim víno do siete HORECA (hotely, reštaurácie a kaviarne) stojí víno na sklade, pretože vláda nariadila z obáv o bezpečnosť ľudí pred koronavírusuom zatvoriť reštaurácie.
Aký to teda bude rok? Petrech verí, že napokon dobrý. Jožkovi Lanczovi, ktorý pri ňom zbiera skúsenosti, povedal, že nos starej vinohradníckej líšky zavetril v povetrí aj vo vinici zrod cibéb. Preto na dvoch riadkoch rizlingu zostali na kroch strapce hrozna. Uvidíme, či sa prognóza naplní. Jedno s určitosťou vieme: Víno miluje tých, čo mu nielen verne slúžia, ale neboja sa aj riskovať.
Týmto nechcem znevažovať prácu pána Petrecha, on pre pána Egona naozaj robí svetové rizlingy. Len vy si vo vašich PR článkoch trošku ulietate a fabulujete.