K tým prvým patril v minulosti aj francúzsky markíz d´Oignon (Cibuľa) de Blois, ktorý naučil v 16. storočí cibuľu milovať aj kráľovský rod Bourbonovcov. Francúzska cibuľa, biela, žltá aj fialová, bohatá na „smradľavý" syringol, zavelila svetovej gastronómii. Niet hádam jediného slaného jedla v našom hrnci, kde by k spolužitiu jednotlivých zložiek neprispievala cibuľa...
V detstve som ju nenávidel. V puberte som už po nej poškuľoval a v dospelosti som si ju zamiloval. Vajcia na cibuľke, bravčové aj hovädzie na cibuľke, cibuľové osúchy, paradajovo–cibuľový šalát, chlieb s husacou masťou a cibuľou...
Alebo taký rez viniča vo vinici Pánovej. Desiata, obed aj olovrant v ušmudľanej taške tovarichára. Dve veľké cibule, kus slaniny, ostrý nôž, pol pecňa chleba a fľaša „čingíru". To boli časy...
Tie dnešné sú trochu iné. Cibuľa však v nich nechýba. Práve naopak. Učenie francúzskeho markíza bolo zasiate do úrodnej pôdy. Cibuľová polievka, cibuľové omáčky. Dnes si pripravíme bielu cibuľačku. Dve cibule a dva strúčiky cesnaku nakrájame na kolieska a opražíme ich na masle a múke do podoby bielej zápražky. Tú zalejeme pollitrom zeleninového vývaru a decilitrom bieleho suchého vína. Polievku ochutíme soľou, čiernym korením a varíme ju zo dvadsať minút. Keď je hotovo, naložíme ju do tanierov a posypeme nastrúhaným tvrdým syrom. V poslednom čase sa mi veľmi osvedčil anglický čedar. Syr možno vymeniť za nakrájané kocky z pripravenej cesnakovej hrianky.
A ešte čosi. Variant nemeckej „cvíbelsupy" je nemysliteľný bez prídavku celestínskych opražených slížikov. Po nemecky sa volajú „flédle" a do slovenčiny sa prekladajú, ako „vložka do polievok zo slaného palacinkového cesta". Nuž a sme doma...
U nas tiez, mama vravi, ze ak by sme v zahrade mali vysadenu len cibulu a cesnak,aj tak si nevystacime.:)))