Šošovica

Kým sa drobné políčka nezjednotili do družstevných lánov, so strukovinami nebol žiadny problém. Každá rodina, ktorá mala kúsok poľa, si fazuľu, hrach, šošovicu, cícer, hrachor dopestovala. Mešťanov zásobovali trhy, kde predávali majitelia polí a fungoval aj výmenný obchod, niečo za niečo. Po združstevnení bol dostatok fazule a hrachu, ale dovtedy úplne bežná šošovica zmizla z trhu aj z jedálneho lístka. Niektorí z vás si možno budú pamätať, že koncom 60-tich rokov sme šošovicu v pol kilovom balení kupovali v Tuzexe, dovážala sa z Libanonou.
Čo sa vlastne stalo? Nuž, nastúpila mechanizácia. V malom sa šošovica vždy zberala ručne. Ale na niekoľkohektárových poliach sa to už nedalo a keď sa ju družstevníci pokúšali pozberať kombajnom, zistili, že to nepôjde. Na rozdiel od fazule a hrachu má šošovica lusky celkom dole nad zemou a kombajnová žacia lišta teda polovicu úrody nechala na poli, tak to vzdali. Našťastie slovenský národ je vynachádzavý a problém vyriešil. Pred zberom šošovice z kombajnu odstránili plazy (to sú trojuholníky, čo z každej strany lemujú žaciu lištu) tým sa žacia lišta dala spustiť nižšie a šošovica končila v kombajne a nie na zemi.
Neviem, či na tento nápad prišli priamo v Bojničkách, ale isté je, že ho využívali a v 70-tich rokoch boli schopní zásobiť nielen ČSR, ale zostávalo i na vývoz. Tak sa začala slávna éra JRD Bojničky a jeho prosperita. Darilo sa mu tak dobre, že pred Bojničkami (smerom od Hlohovca) postavili Kasíno, reštaurácia, bar a myslím, že i pár hosťovských izieb.
A práve tam ma raz doviezol náš podnikový šofér, keď sme sa počas služobnej cesty potrebovali najesť. Trval na tom, že on mi vyberie a objedná. Objednal šošovičnú kašu s cigánskou. Nekomentovala som, aj keď by som asi bola dala prednosť šnicli, ale to len dovtedy, kým som kašu neochutnala. Takú som v živote nejedla!!!! Netušila som prečo je taká dobrá. Skúšala som kašu variť doma, aj cigánsku som spravila, ale nikdy to nebolo ono. Nechápala som, veď uvariť šošovičnú kašu nie je veda!
Postupom času som zistila, že na kašu do Bojničiek chodia ľudia z Trnavy, Nitry, Hlohovca i Piešťan a veru aj my sme sa napr. z Nitry do Trnavy zvykli trepať cez Bojničky, lebo tá kaša naozaj stála za to.
Oveľa rokov neskôr som sa dozvedela, čo bolo tajomstvom tej výbornej kaše. Dnes som ju varila k obedu a recept som pridala (aj s tajnou fintou), aby ste si takú dobrú kašu mohli navariť aj vy.