Kto si pamätá na klasické šumienky v kockatom papierovom košíčku... hmmm?
Pamätáte si ešte na staré šumienky, ktoré neboli v balíčku ale v malom kockatom papierovom košíčku?
Boli balené po dve: jedna bez druhej nebola nič, museli byť dve!!! Jedna kocka bola balená s ovocnou príchuťou a jedna bola biela - to bola tá bez ktorej to nešumelo. Bolo to kyslé, až sa jazyk zvíjal, tak sa raz lízlo do jednej kocky a druhý raz do druhej kocky. Vtedajší bontón dovoľoval na to aj napľuť, aby to dobre penilo. Aj do vody v horčičáku (pohár od horčice) sa museli dať obidve kocky, zašumelo to, zamiešalo sa to a vypilo na dúšok. Grgalo sa z toho, ale si už nepamätám či pálila z toho záha, možno aj áno, ale nám to bolo jedno. Jazyk nám hral všetkými farbami, bol celý odretý a štípal od tej bielej potvory - ale kto nemal takúto šumienku, tak nevie čo je to sranda. Ak sa nesprávne lízalo a z tej bielej štipľavej zostalo, tak sa musela kúpiť nová kompletná šumienka, lebo to sa nedalo samé bez tej ochutenej dolízať. Stálo to cca O,20 halierov (ani neviem ako to preložiť do €).
Až oveľa neskôr sa balili šumienky do vreciek. Ale aj tie sa dali vysypať na ruku, lebo to bolo v kryštalizovanej forme a lízalo sa tiež. Neviem prečo ich dnes nekupujem...... musím mrknúť či ich dostanem aspoň v tom vrecúšku, možno omladnem.
Keď takto z hlavy počítala pekne nahlas, malo to aj svoj význam - tríbila si mozog , držala ho stále v pozore, jaký len to účinný prostriedok proti alzheimeru!A keď to porovnáš s dnešnými modernými pokladnicami - nedajbože vypnúť prúd, a kupujúci si naloží tovar do košíka, potom ho vlečie cez predajňu k pokladni, tam ho zase vyloží na dlhý pás, všetko to musí pokladníčka zdvihnúť, poposunúť a zase tovar nakladáme do košíka a zase ho vlečieme von z obchodu, prinajlepšom k autu, tam ho zase vykladáme do kufra, odvezieme domov a tam ho zase vykladáme z kufra, vláčime domov a hurááá konečná - tovar máme doma a vo vrecku dlhý zoznam rozsiahleho zoznamu s podrobnými informáciami a konečnou sumou. Darmo, svet sa mení a naše chute tiež.
Evička, znovu ti ďakujem za tvoje slová, ak chceš, nahoď si :navraty.blogspot.com , a uvidíš, že tam sa ledva "vykecám". A budem rada, keď mi tam napíšeš pár slov, alebo si zaspomínaš.
P.S. keď už spomíname, tak vám ešte poviem, že mám originál zabalenú žuvačku zn. PEDRO , pekne odloženú na pamiatku, nie je to síce ešte muzeálny kus, ale nejaké tie rôčky už má - je ešte predrevolučná!
hubata/ preco napadli tie sumienky Teba ? A prave teraz po sviatkoch ?
i len jedno pamätajme - nespomínajme pred tými našími deťmi dokola to isté :)))))))))))))))))), dzifčence moje, já sem o bombardovány bratyslafskej Apolky čula uš tolkokrát, že normálne cícim pach dymu od Bratyslavy, ket to mama začne odznova....:))))
A akosi mi palce na nohách samovoľne dvihne, keď mama oči prižmúri, potiahne si z cigaretky / bo ona ciginku neopustí!/ a zahľadí sa "do blba":"Očúvaj, Anči, uš sem ci vyprávala, jako to bolo...." A čo je najkomickejšie, aj keď jej odpoviem, že jáááj, to už vieme všetci naspamäť..., aj tak začne : Z bodu A - do bodu B, málokedy sa stane, že si protirečí s tým, čo hovorila pred mesiacom, pred rokom... Vyzerá to veru vierohodne.
No, bolo to dávno.
Som rada, že moje vnučky veľmi rady počúvajú moje spomienky na "naše mladé roky". Všetkým nám prajem veľa optimizmu a krásnych spomienok do nového roku !!!
Pilno robiť - pilno šiť - aké známe heslá v našej rodine. A predsa sme núdzu netreli - teda ako deti si nepamätáme, že by nebolo čo do hrnca, alebo sme mrzli zimou. Mama ušila všetko od hlavy po päty, a otec jej pomáhal. Sedel vedľa "mašiny", "začiščoval, prišíval zips, obaľoval šumne gombíky, rozžehľoval, stehoval,páral... veľa razy mlčali, a predsa si rozumeli - pri robote, aj v živote. Keď boli šaty hotové, mama mne ako staršej zavelila:"Anči, hybaj, odnesieš šaty tete Agneše, peniašky nestrať , hneď príď domov, treba nám ísť do obchodu, už nemáme skoro židny chlieb, ani maslo..." A ja som cupitala, dlhonohé , vyziable a pehavé dievčatisko, teta Agneša sa potešila, dala mi 7O,- korún ČS a jednu korunu tringelt a do vrecka dve jabĺčka - bože - jonatánky. Také jabká sme len na Vianoce mali na stole. A už som letela domov, šťastná, že mama ma pochváli. Niekedy som dostala cukríky, alebo žuviny, ale nikdy som ich neotvorila, vždy som ich položila na stôl a mama delila. A my dve sme nikdy nezabudli dať zo svojej čiastky aj mame, aj tatovi. A tak som to učila aj moje deti.... hm, zabralo to, horšie je to s vnúčatami.... iná doba....
Aj u nás bol otec chorý, ale mama bola "domáca", boli sme 4 deti, rok po roku od seba.. dodnes nechápem, ako sme vyžili z otcovho ID :)
kde chce zachytiť všetko to, čo si ešte pamätám. Bolo to krásne, ale dnes už viem, že i svojím spôsobom smutné detstvo , otcova choroba ho menila podľa jeho zdravotného stavu.
Večer som im uvarila čajík a Dandula mi zase hovorí:"Babi, já neviem prečo, ale tento rok vôbec nemám chuť na čaj..." Mala by som si tieto poznámky niekde písať, lebo časom na tie hlášky zabudneme. No a výsledok niekoľkodňového varovania? Náš Alan - "rídžbek", afričanko 52-kilový, chodil po chalupe so stiahnutým chvostom a keď sa ráno otvorila izba a on nakukol dnu, hneď ako začul piskľavé hlasy oboch vnučiek:"Alááááááááánkoooo..." , v momente sa otočil a prchal....No a potom aká bola zničená babka - teda ja!
3 hrnceky specialna muka ( tka co ma uz prasok do peciva )
1 hrncek smotana
1 hrncek lemonade alebo soda voda ked nemate lemonade
Preosejte muku a urobte jamku v prostriedku kde vlejete smotanu a lemonade. Miesajte nozom alebo spatulou, aby sa to spojilo v cesto. Preneste na pomucenu dosku a spracujte na hladke cesto ktore roztiahnete a formickou alebo poharom vykrajujete kruzky a tieto kladiete na pomasteny plech. Peciete na 220 C asi tak 10-15 minut.
Dobru chut.