S Romankom sme sa vďační vracali s bohatou mikulášskou nádielkou od jeho starkých neskoro za tmy. Vysmiati. Cestou sme si v aute veselo spievali. Z veľkomesta do našej dedinôčky bola pomedzi husté snehové vločky ešte poriadne dlhá cesta...
Necelé štyri kilometre od domova blikali na ceste pred nami majáky. Bláznivo sa vrteli a aj bez slov kričali: „Pozor!“ No čo, šliapla som na brzdový pedál, zastavila, stiahla okienko a od pána policajta vypočula si stručný oznam: „Spadol strom. Prekrížil cestu.“ A ruka pána policajta vo vzduchu tancovala ako tá snehová vločka... nemo velila: „Otočte sa!“
A včuľ čo?
Dieťa už dávno v autosedačke zabuvinkalo. Viečka mu privrel spánok hádam milším snom. A šoférka vo mne rozmýšľala kade kam...
Ahaaa, vrátim sa po hlavnej kúsok späť a šmyknem to, doslova, cez inú dedinku :-) Víťazoslávne som si spomenula, že kedysi dávno som sa tade viezla autobusom. Však všetky cesty vedú do Ríma :-) Onou zastrčenou dedinôčkou som si to mierila rovno za nosom. Ulicou v žiari lampových reflektorov. Osvetlené vločky predvádzali priam bláznivé divadlo. Keby som pootvorila okienko, isto by mi ujúkanie meluzíny aj uši pílilo.
Pánečku, už sme na konci dediny. Míňame posledné domy. Po ľavici za plotom nám zvesela kývajú spod snehu vyčnievajúce náhrobné kamene na miestnom cintoríne a pred nami už len tma.
„Ach, Bože!“ vykríkla som. A Romanko sa prebral. V aute. Toto veru nie je sen.
Zastavilo nás v polke kopčeka. Auto sa dopredu ani za svet už nepohlo. Darmo som pridávala. A ešte nás aj skrútilo. Auto už veru nebolo vodorovne s vozovkou. Aspoň že sa ozaj nehýbeme. Vystupujem z auta a hneď som sa rozpľaštila. Jedna noha tu, druhá tam. Cesta pod tým bielym popraškom jak zrkadlo. Ach, biely prášok nie je veru vždy sladký práškový cukor. Vypadol mi mobil. A zviezol sa až dooole jak na šmykľavke. Ani neviem ako, zdrapila som Romanka z auta a hybaj na kraj cesty radšej povyše auta.
Romankovi vravím: „Stoj tu!“ A ja sa po zadnici už šmýkam k mobilu. Romanko slzy jak pinpongové krúpy a so strachom volá: „Mamaaa, mamaaa, ...“.
Mobil som oprášila od snehu a štverajúc sa k Romankovi rad za radom vytáčam môjho manžela, môjho oca, ... Ich telefóny sú ale hluché... „Ach, Bože!“ už zasa som bledá vykríkla. Spoza kopca silnie dáka žiara. To svetlá prichádzajúceho auta. Ešte viac dieťa odsúvam na kraj a štverám sa hore ledva s dychom a oboma rukami mávam o dušu vodičovi a ukazujem „stoj“, nech nenavalí do môjho auta. Uf, podarilo sa mu zastaviť, neprejsť ma, nevpáliť do Clia. A teraz som moje štyri oči ozaj vypleštila. Okienko stiahol sám Mikuláš. Jak v rozprávke... „Čo je?“ zamrmlal. A ja mu jak v triezvom tranze: „Nepohnem sa s autom. Potrebujem ho dostať dole.“ A šofér Miki vyskočil z auta, ale dáko mu povolila asi brzda na tom ľade a jeho auto sa rúti dopredu na moje Clio. Ale zrazu ďalší Mikuláš skočil na brzdu. Nestíham sa čudovať. To aká fatamorgána ďaleko od púšte v týchto bielych končinách. Veď piť som nepila a vidím dvojmo... Ale za to šofér Miki číslo jeden sa mi zdal akýsi potrundžený, nadrnkaný, jednoducho pod vplyvom destilátu. „Ja ti ho zveziem dole...“ jazyk sa mu plietol. A zgúľal sa k môjmu autu. Zdola prichádzala dáka Kia. Bezpečne odstavila pod kopčekom pred bránami cintorína. Vyzeralo to na triezvejšieho vodiča. Pán v stredných rokoch sa vyštveral hore. A hútal: „Však tá cesta je jak zrkadlo. Netrúfam si sadnúť za volant. Vieš, keby som to cúvol aspoň do tej hroble, ale tie domy tam dole...“ Modlila som sa, aby si za volant nesadol akčný Mikuláš. „Ujo, sadajte. My budeme auto pridŕžať.“ A už boli pri aute Mikulášovia zo traja. Jeden triezvejší jak druhý. Pán z Kie si sadol za volant môjho Clia a s Božou pomocou cúval. Ten, tam hore, ochraňoval aj tých troch Mikulášov vyskočených zo škodovečky nad nami. A štvrtý z posádky bol, tuším, sám čert :-D
Pánovi z Kie sa podarilo Clio bezpečne odstaviť pred bránami cintorína. A vyviesť nás inou cestou. Z hlavnej poza jednu krčmu, ktorá je ešte bližšie ako odbočka do šmykľavej dedinôčky. To je tak, keď tie krčmy navštevujem tak málo :-)
Ozaj, auto plné mikulášškych fandov sa vracalo z jednej akcie zo susednej dediny. Isto aj jeden druhého poštípali, či sa im toto celé nezdalo... Mimochodom, ŠPZ Kie mám poznačenú.
A ja nabudúce radšej na večer ostanem za takého počasia prespať s dieťaťom u mojich rodičov tak, ako si priali pri našom odchode.
Kto vie, aké prekvapenie nám prichystá tohtoročný Mikuláš...
Na príjemné prekvapenia a Láskavého Mikuláša, priatelia!
LYDKA-si ty bohom obdarovaná pani-hráš sa v kuchyni..a-dokážeš to aj so slovíčkami..!!
čítala som jedným dychom ...a...vrátila sa späť v mojom filme života pritom..zažili sme tiež cestu ako zrkadlo..i cestu ako mlieko-jedna ťažšia ako druhá..a-na primrznutom snehu haváriu "všetko naopak"-nohy hore..hlavy k zemi..že prežili sme-dobre je mi..
tvoji anjeli mali mikulášske šaty..čiapky..a dobré srdce pod nimi..
nech len šťastne končiace udalosti obsahujú vašej rodinky dejiny..!!
nech anjelikovia nad vašou rodinkou stále bdejú..a ochránia..ked-čertovské veci sa človeku dejú...
každé tvoje slovko dýcha láskou...:-)
mala si pri sebe, pri vás všetkých anjelov strážnych, na veľké šťastie.
na budúce sprav radšej, ako si napísala v závere, zostaňte v takom prípade u tvojich milých rodičov a v tento deň oslavujte vaše Znovunarodenie!!!
želám ti šťastného Mikuláša s tvojou milou rodinkou spoločne :-)