Ani sme si nestihli dať ušiť rovnošaty Krčmobrany, ani poprosiť Stanka (čo nám vždy pred varením z krčmičky zoberie a o chvíľu donesie nabrúsené nože, ktorých bezudnú tuposť ofrfleme pred ženami pred každým varením, môžeme si tak odbehnúť do krčmičky a Stanko Nožár pár tekutých toliarikov zarobiť), aby nám tentoraz na sústruhu vystruhlikal pracky na opasky s nápisom „Za krčmu život, za pohár slobodu!“. Len sme stihli týmto bojovým heslom ukončiť oživotvorujúcu schôdzu organizácie Krčmobrany v onen povestný piatok a už sme mali prvý prípad.
Dnu vbehol Peťo Kolobežka (meno dostal po tom ako raz domov doniesol žene z prechádzky iba kolobežku a trojročného syna zabudol v našej krčmičke. Malého Peťa sme doniesli domov skôr, kým starostlivý tatko dokolobežkoval tých pár desiatok metrov, čo delí jeho panelák od našej základne).
„Jano Širák vyliezol na stĺp a odháňa od seba krvilačné dážďovky!“
Tie prevetrávače pôdy sú síce šikovné tvory, ale v živote som ich nevidel liezť po stĺpoch, ani keď mi po nich behali biele myšky. A okrem toho 7. januára síce nemrzlo, ale bolo zima a dážďovky spia pod zemou. Ale čomu už môže Slovák na tomto svete veriť? Na čo sa môže spoľahnúť, že bude tak ako bolo predtým? Na nič a na nikoho a preto sme vybehli von.
Janko Širák je kuchár, drobné, chudučke chlápä. Prezývka Širák mu prischla pre jeho večnú pokrývku hlavy – rušne ušitý kožený kovbojský klobúk, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Yul Brinner v Siedmich statočných. Ten klobúk z neho urobil postavičku, ktorá silne inklinuje ku kreslenému hrdinovi amerických detských filmov – myšiakovi Speedi Gonzalesovi, z ktoré tiež nebolo nič vidieť, lebo jeho obrovské sombrero, ktorého úplne zakrylo aj pri pohľade spredu, nielen zhora. To, že sa Janko Širák vyšplhal hore na stĺp nebolo len tak. Nebolo to s kostolným, či lepšie povedané krčmovým poriadkom. Sedí, pije spôsobne svoje pivo, občas prehodí nejaký bonmot, ale nikto ho nevidel nikdy nič urobiť, čo by sa priečilo zákonom krčmy.
Vonku na stĺpe zhasnutej lampy sme zbadali kŕčovito sa držiacu siluetu dieťaťa v obrovskom širáku. Oproti ožiarenej nočnej oblohe, ako je to bežne v noci v meste, sme videli, že telíčko sa trasie tak, že začal vibrovať kovový stĺp osvetlenia a celý sa tiež rozkmital.
„Jano, ti švihá? Poď okamžite dole! Čo si myslíš, že ten tvoj širák ti pomôže ako padák? Neblbni!“
Kričali všetci čerství členovia Krčmobrany (teda nie čerství ako čerství, myslel som skôr niekoľko hodinoví a už poťažme všetci riadne vyprchaní členovia Krčmobrany.) Bol som napriek tomu na nich ako náčelník hrdý. Riadne si vzali k srdcu naše poslanie - biť v strehu všade tam, kde hrozí psychický alebo fyzický útok na pokojných občanov, ktorí si chcú cestou z krčmy len tak nevinne zaziapať, pobiť sa, vyváľať sa na chodníku alebo vycikať sa na križovatke.
V tomto prípade síce Jankovi priamy útok od nikoho nehrozil, ale keby sa pustil alebo pošmykol zo stĺpa, náraz na chodník by sme mohli považovať za útok slovenských nacionalistov na nášho člena. Chodník patril k poschodovej novostavbe, ktorú vlastní známy politik bujný Jano ze Žiliny (síce neviem, prečo má akurát barák pri našej krčmičke v meste na Dunaji, ale to je iná vec). A Jano ze Žiliny ako majiteľ musí odpratávať sneh z chodníka a teda mu chodník patrí. Čiže keby na chodník Jano Širák spadol, tak vlastne na neho zaútočil ten nacionalista Jano, lebo je to jeho chodník, lebo ho musí pucovať od snehu.
Náš Janko sa držal stĺpa ako kliešť. Nereagoval. Najmladší člen našej MO Krčmobrany Peťo Kolobežka junior, ktorý medzičasom od povestnej príhody stihol dospieť, ani na okamžik naváhal, rukami objal stĺp a podobné urobil aj s nohami. Šplhal smerom hore. Po pár metroch povedal zrazu fúj a ešte tri nespisovné slová. Odrazil sa od stĺpa ako mačka a dopadol na všetky štyri.
„Do ri.., šak tam sú samé žížale a lezú hore k Janovi!“
Situácia začal byť vážna. Američanov v známom americkom horrore napadli vtáky. Nás nenapadlo nič pádne a poriadne. Žiadne psy, vlky a či býky! Nás Slovákov zase niekto odrbal. Nás museli napadnúť práve smiešne dážďovky! Aby sme boli svetu zase len na smiech... Nie, to sa nesmie ani začať!
Medzitým dobehli aj policajti z PMJčky a hasiči s takým košom na rampe, čo im pomáha dostať sa do horiacich okien na panelákoch a dali dole úbohého Janka. Skutočne, mal na sebe dážďovky, ktoré sa krvilačne a zúrivo mrvili po vetrovke. Keď sa štyrmi vodkami krátko po sebe dostal do ľudského stavu, vonku na dvore krčmičky ich s odpudzujúcim škrekotom a poskakovaní zo seba striasal.
Z policajnej zápisnice, ktorú Janko Širák podpísal a doniesol nám, na druhý deň citujem: "Vypočutý Ján F., u ktorého výsledky krvnej skúšky ukázali 3,5 promile alkoholu, tvrdí, že pri ceste z hostinca idúc po Letnej ulici podľa jeho slov nadobudol neochvejný pocit, že je nemý krtko, ktorého chcú zjesť krvilačné dážďovky. Keďže dážďovky žijú v zemi, musel sa podľa neho skryť iba na stĺpe vysoko hore, kam až dážďovky nedočiahnu.
Privolanej hliadke PZ skupina mužov, ktorí o sebe tvrdili, že sú akýsi Miestny odbor Krčmobrany a javili značný stupeň podnapilosti, hovorili, že na stĺpe nikto nie je, lebo je tma a je tam iba krtko, ktorý je čierny, takže nikto nič nemôže vidieť a tam preto nikto ani nie je. Taktiež policajnú hliadku presviedčali, že príslušníci PZ nemohli počuť ani žiadne výkriky a tým pádom nikto neruší nočný kľud, lebo ten čierny krtko, čo tam nie je, je nemý a tak nemôže kričať o pomoc a rušiť nočný kľud. Po zásahu príslušníkov HZaPZ sa ukázalo, že hladku PZ zavádzali, čo sme na mieste riešili iba dohovorom, lebo inak sa s nimi ani nedalo baviť."
Na vysvetlenie, Janko Širák bol skutočne na stĺpe absolútne ticho ako nemý krtko. Od strachu nemohol zo seba vypustiť ani zapišťanie. Rev, ktorý sa ozýval zo stĺpa, vydávali rozzúrené dážďovky. Pri lezení za krtkom Jankom sa im na stĺpe šmýkalo a stále padali na betón, čo ich bolelo. Ako sa stalo, že sa dostali v januári na stĺp elektrického osvetlenia? Úplne jednoducho.
Už na začiatku som povedal, že lampa nesvietil. Všetko preto, lebo dole v zemi sa akosi drôty popreplietali, keď stavbári na rýchlo lampy pred Letnou rezidenciou do zeme pchali, aby stihli termín. Okrem toho, boli častými hosťami našej krčmičky. Čo častými hosťami, boli tam častejšie ako štamgasti. Stačilo im prejsť cez cestu a boli na pive. Volali sme ich gujášisti, lebo toto jedlo mali každý deň okrem vodiek, borovičiek a rumov.
Podľa toho, z akej časti nášho Slovenska pochádzali a ktorú pálenku s rodným materským mliekom od mala strebali.
Dážďovky, ako je známe, hlavne rybári najlepšie zo zeme vyženú, ak do nej pustia malú dávku elektrického prúdu. Stačí raz a krátko. Keďže z lampy dostavali elektrické šoky neustále, nečudo, že zmutovali a stali sa krvilačnými a dravými predátormi. Pomýlili si Janko s ich najväčším nepriateľom krtkom a ako bolo rozbesnené, rozhodli sa nielen na stĺpe zachrániť, ale konečne pomstiť smrť dážďoviek z ich rodiny, ktoré krt zlupol na obed. (Teda všetkých, lebo dážďovky sú jedna veľká šťastná rodina.)
Aby som nezabudol. Policajná hliadka po dohovore členom Krčmobrany pozbierala zranené krvilačné dážďovky, aby nikoho neohrozovali a odniesla ich do Slobody zvierat, nech sa o nich niekto konečne zmysluplne do jari postará. Popriala nám všetkým dobrú noc a salutujúc zmizla v nočnej Bratislave.
Diskusia k článku