Tento zážitok (alebo ak chcete faktografická empíria) by mohol byť pomenovaný, aj ako: „Variácie na to, čo všetko sa môže skombinovať a dá sa to dokonca aj zjesť počas prvých 9 mesiacov Vašej skrytej existencie, teda prv než vôbec nechtiac chtiac po prvýraz kuknete na našu Matičku Zem a všetci okolo Vás jasajú, že je tu ďalšia zo záruk Vášho možného (spravidla dlhodobo neurčitého) dôchodkového fondu!“ – uff tak to teda je poriadne dlhý názov, ale inak sa nedá.
A ešte jedna poznámka skôr, než sa dostanem k podstate veci (meritu problému). Inšpirovala ma jedna z našich vážených kolegýň – priateliek na našej, už viac ako 25 000 Vareške, @margaretka28 – svojim komentom na môj rcp „Varené zemiaky s maslom a petržlenovou vňaťou (fotorecept)“. Tento rcp je dnes už na 5 str. – preto radšej tento príbeh (story) zverejňujem ako zážitok. Z praktického hľadiska snáď bude vhodné, ak tu skopírujem citát jej komentára - vopred sa ospravedlňujem, že som si od milej @margaretka28 nevypýtal jej povolenie. Vzhľadom na moju, rešpektujúc vek a šediny, poriadne "dodžubanú a roztentočkovanú“ pamäť, vznikol PNZO (Predpoklad Nebezpečenstva Z Omeškania, v českom jazyku – Nebespečí z prodlení), tak som musel sadnúť a písať, pokiaľ si to všetko vôbec pamätám. Veď aj Vy tieto riadky čítate len vďaka tomu, že mi @margaretka28 svojskym stravovaním sa v minulosti, nakopla moju schátralú pamäť! Hej a teraz konečne avízovaný citát: margaretka28, dnes (cháp 17. septembra 2012) 12:23 - No to ako ja keď som bola tehotná.:-) Takéto zemiaky som musela mať každý deň na večeru celú jeseň, ked som prišla večer z práce, vždy ma už čakali uvarené čerstvé, no aj som potom porodila valibuka jak sa patrí ! :-))) – koniec citátu!
Na tomto základe som jej bol prisľúbil, že napíšem v zážitkoch, čo jedla moja mamka_Aňuci, keď mňa nosila pod svojim statočným jemným srdiečkom! Často som to bol počul, už od ranného detstva, od Aňuci osobne, od babičky_Lady Ann, krstnej matere Ančinéni, aj od ženskej časti našej obojstranne rozvetvenej famílie i od Aňuciných priateliek! Toť iba poznámka pre všetečnice a iné poddžubovateľky, ako to môžem vedieť! Nuž, ale k podstate! To bolo tak! Narodil som sa 15. novembra 1947, takže ak od tohoto dátumu odpočítate 9 mesiacov, logicky prídete na to, kedy som bol počatý (parafrázujem môjho vzácneho priateľa, speváka nádherných folkových pesničiek, Honzu Nedevěda z verejnej nahrávky koncertu s bratom Frantom v Brne). Aňuci sa narodila 27. apríla 1931, tak opäť logicky vypočítate, že v čase, keď ma počali, bola ešte „pod zákonom“. Do tohoto našeho „slzavého údolia” som sa vyhrabal, čiastočne vlastnými silami, čiastočne s pomocou pôrodnej asistentky a s veľkou námahou Aňuci, keď mala 16 rokov, 6 mesiacov a 19 dní. Otec, taktiež František, tohoto mena III., sa narodil 23. decembra 1925. Ten už, podľa zákona, bol za svoje činy plne zodpovedný. Všetko sa mu však, vzhľadom na čas a iba rozbiehajúce sa zákonodársvo vo vtedajšom ľudovodemokratickom štate, krátko po II. svetovej vojne, premlčalo, „prepieklo a ututlalo“. Neviem, či to bolo zapríčenené vtedajšou situáciou potravinárskeho rebríčka, peňaženkou otca, sporovlivosťou Lady Ann, ale určite to bolo dokladom maškrtného jazýčka a extravagantným stupňom rozmaznanosti Aňuci. Odo dňa, len čo pod svojim srdcom zacítila „bohatiersky dupot“ mojich nožičiek, si síce maškrtne, ale o to viac tvrdohlavo, začala vyžadovať zvláštny prídel, zvláštneho druhu TDP – Tehotenskej Dávky Potravín, ktorý pozostával z obrovského krajca doma Lady Ann mieseného a Bercibáčim upečeného chleba, namočeného do prevareného mlieka, posypaného hrubozrnným kryštálovým cukrom a vzápätí opätovne pokropeného prevareným mliekom. To ešte nie je koniec! Korunu všetkému nasadila Aňuci, so mnou v bruchu, obrovskom ako bubon posádkovej hudby či orchestra košického divadla, keď si dôrazne k pocukrovanému chlebu začala vyžadovať a s neopísateľnou chuťou, slastne prižmúrenými očkami, pradiac ako mlstný kocúr s guľkami ako mandarínky, prikusovať kyslú uhorku – nie bársakú, ale ľudovo nazývanú kvašák. Lady Ann robila kvašáky bombastické! S cesnakom, kôprovou byľou, soľou, feferónmi a obrovskou kromkou (pätkou) burkovčáku domáceho chleba. Tak a toto bola mňamka mojej Aňuci po celý čas, čo ma nosila pod srdcom. Od tohoto času, v šestonedelí vôbec, už jej táto kombinácia zišla z chuti i mysle, aj keď chlieb namočený v mlieku s cukrom i kvašáky (Čaje ich nazývali štrikački_čvirkački a my Šráci šikački), mala veľmi rada až do svojej smrti 19. januára 1979, vo svojich nedožitých 48 rokoch, ale už každé samostatne!
Aj keď som po narodení vážil iba 4, 8 kila podarilo sa mi, pomocou inkubátora a mlieka kôz mojej Lady Ann zvlášť, narásť až do dnešných 104, 8kg …, ale to už je o inom!
P. S.: tak čo!? Myslíte si aj Vy, že by bolo vhodné otvoriť v Diskusiách či Zážitkoch novú tému: „Vplyv stravovacích zvláštností budúcich mamičiek na vývin plodu ľudského jedinca“?
Keď som čakala syna,tak môj chudáčik manžel nestačil nosiť a zháňať pomeranče,mandarinky,za dva dni 4-5kg...v tom čase to bolo dosť náročné.Malo to však jednu výhodu...za celú dobu som pribrala necelých 5 kg a keď som prišla do pôrodnice tak ma išli vyhnať že čo tam robím.Dokonca som nemusela kupovať ani tehotenské šaty.Keď sa syn narodil vážil 3,5kg a 52 cm,ale bol celé roky a stále je zdravý...Mala som jedinú obavu...aby syn nebol žltý :-) pani doktorka ma ubezpečila,že od pomerančov určite nebude.Dobre sme sa zasmiali...No a čo som nestihla počas 9 mesiacov to som dobehla niekoľko krát o pár rokov a to ma už tak netešilo...!
aj môj syn má stehne fliačik, ale z toho, že som sa v robote popálila. no, ktovie, či z toho, ale už som o takom niečom nie raz počula, tak možno je to pravda.
A okrem týchto dvoch lahôdok mi najviac chutila zemiaková omáčka. Aj dva taniere za sebou, bez mäsa, bez vajca, bez chleba, len aby jej bolo veľa a každý deň. Iné jedlá som varila len v nedeľu,keď bol doma manžel.
Pekne som sa na nej vychovala, pribrala som 19 kíl a mesiac pred pôrodom som bola v nemocnici s vysokým tlakom a bielkovinami v moči, takže pod lekárskym dozorom, mohlo to dopadnúť fatálne. Vtedajšia úroveň lekárskych vedomostí bola úžasná. Lekár rozhodol, že som sa prejedala, mám zmnoženú plodovú vodu a preto také obrovské brucho. Na raňajky som dostávala, jablko, na obed pomaranč, na večeru citrón a tak na striedačku viac ako tri týždne (to nebola príloha k jedlu, to bol hlavný chod) a moja dobrá mama mi na tajno denne nosila čerstvé pletenky, smotanu, šunku.
Po tom, čo som porodila dvojvaječné dvojčatá, jedna 3,20 kg, druhá 2,40 kg, každá svoj plodový obal a plodovú vodu a moja váha bola len o dve kilá vyššia ako pred otehnotením sa mi ten vzdelaný lekár viac na oči neukázal.
Následok to malo len jeden, ani jedna z tých dvoch dcér zemiakovú omáčku nezje. Asi som im ju sprotivila.
Pri druhej dcere som jedla takmer cele tehotenstvo halusky/strapacky s maslom a domacim tvarohom . 7x do tyzdna , obcas aj nieco ine lebo v praci som musela jest co nam navarili v nemocnicnej kuchyni :-)Dcera /ma 33 rokov/ je na haluskach s tvarohom doteraz doslova zavisla a nedbala by ich jest tiez kazdy den :-)No a deticky sa narodili standartne velke -mali dokonca ucebnicovu vahu 3 200g. ja som zacala priberat az teraz , ked som objavila Varechu a mam nutkanie vyvarat a vypekat podla kazdeho receptu co sa mi paci :-)
A moja vaha pred a po porodoch? Mam stale taku vahu ako pred 45 rokmi :)
@sovka62
pamatam, ze jedna kolegyna bola na tom podobne ako Ty.Teda jedla
vo velkom krystal.cukor a stacilo jej ist okolo kopy piesku a uz sa nevedela dockat, co pride domov a da si za hrst cukru.
Ale veru dosť kombinujeme aj keď nie sme tehotní:-))) Napríklad tie rezance so slivkovým lekvárom a škvarkami:-))) Na tanieri mi to vyzeralo srandovne, ale chutilo namôjdušu dobre:-)))
No a môj syn mäsko a slaninku má veľmi rád. Narodil sa akurátny - 3,82 a 52 cm... a teraz je z neho uz 18 ročný chlapisko, samozrejme stále najkrajší na svete - veď pre každú mamu je jej dieťa na svete naj :)