..... vyrastal som na dedine v ktorej boly 2 vojenské útvary ,takže k vojákom som to nemal daleko a na vojenské ihrisko sme sa chodievali hrávať cez dieru v plote. Ved prečo nie ked som ho mal 100m za domom .Jedinvé čo bolo medzi naším domom a ihriskom bola príjazdová cesta do kasární na ktorej bola malá križovatka z hlavnej cesty.
Tá križovatka vetšinou bola prázdná ,ale semtam ked sa vracala kolona bol na križovatku postavený vojak - regulovčík. Prenás decka to nebolo nič nezvyčajné ved vojakou sme vídávali dennodenne . Vojaci čo strážili strelnicu pri strelbách,alebo spomínaný regulovčík mali na chrbte samopal a mi chlapci sme chodievali knim stým , že sme si odnich samopal požičali , strielali naprázdno ,rozoberali ho a podobne.
Vten jeden deň sa ,ale stalo to ,že nám došel balík zo slovenska. Bola vňom neodmyslitelná údená slanina , oštiepok a kadečo iné.Bol to taký malý sviatok.
Po obede som bol vonku ako každý deň ,ale sám a na križovatke stál vojak regulovčík ,tak som išiel knemu. Vyprávali sme sa a ja som sa opýtal , ako dlho tam už stojí, povedal že dlho a že od rána nič nejedol , že je hladný. Domou som to mal kúsok tak som si nechal od mami odrezať dva krajíce chleba s maslom a nato lahôdku OŠTIEPOK.
Vratil som sa na križovatku a podelil som sa stým vojakom ...ešte som sa opýtal či vie čo to má na chlebe ,lebo premňa to bola vzácnosť - no on pohotovo odpovedal oštiepok ... bol zo slovenska čo ma vtedy nenapadlo.
Po niekoľkých rokoch sme sa prestahovali na Slovensko do Nitry a ja si tak stojím pri ,, PRIORi ,, na zastávke ked ma oslový neznámí chlápek a pýta sa ma ....,,nenisi ty mladý xy ???? ...... som odpovedal som mu a dalej sa pýtá poznáš ma ?? a ja že nie .... no a on vravý v Strašiciach si ma krmil na križovatke s chlebom a oštiepkom ....fantastická pamäť
...ozaj čo som to chcel ?????????
Bolo to dávno, asi tak v r. 1992, zrovna na Katarínu .V tom čase som pracovala na jednom oddelení PZ , ale ako civilka. V tom čase som bola zaradená okrem iného i ako zapisovateľka pri výsluchoch, či iných úkonoch, kde bol treba písomný záznam.
Hneď ráno priviedli v putách človeka, posadili ho do mojej kancelárie s tým, že o pár minút ho odvedú do cely. Vonku bolo sychravé , mrazivé počasie a tento úbožiak bol bosý. Ani len ponožky nemal na nohách. Už z diaľky bol cítiť alkoholový pach z jeho úst, smrdel tak, ako dokáže len naslovovzatý bezdomovec. Sedel ticho pripútaný o kovový rám stoličky a triasol sa ako sýkorka vprostred zimy. Letmo som si pozrela záznam na mojom stole a bola som v obraze - ten človek je vrah!!! V tú noc zabil nožom svojho kamaráta , kdesi na vŕšku nad mestom v dákej starej búde.
Nebolo mi najpríjemnejšie, lebo v tom čase to bolo prvé stretnutie "takéhoto druhu". Sedela som za stolom, robila som si potichu svoju prácu a občas mi oči padli na tvár toho úbožiaka. Bol to pomerne mladý človek , nemal viac ako tridsať rokov, ale ulica a alkohol na jeho tvári zanechali stopy.
Prešlo asi desať-dvadsať minút a môj "hosť" sa neustále triasol, občas si podriemal a potom sa strhol, otvoril oči a zvedavo sa obzeral okolo seba. Musela som otvoriť okno , lebo vzduch sa nedal dýchať. Medzitým som si uvarila kávu a tak ma napadlo, že uvarím aj hrnček čaju. Kolegu som sa potichu spýtala, či môžem dať čaj aj tomu "hosťovi". Podala som mu horúci hrnček a do čiernej špinavej dlani som mu nasypala niekoľko kociek kockového cukru. Náš "klient" neskutočne nahlas sŕkal horúci čaj do seba a kocky cukru si vychutnal nakoniec ako cukríky. Skôr, než ho eskortovali do cely, zjedol aj moju desiatu - dva obložené rožky.
Viac som ho nevidela, nepočula o ňom, až jeden deň - triedila som poštu a do rúk som dostala rozsudok - 13 rokov.
Dávno som ja už na toho človeka zabudla, každý deň priniesol iné a iné príbehy. Až pred pár rokmi, a bolo to na Katarínu zase,keď som už pracovala síce na tom istom oddelení, ale už nie v hlavnom meste, ale v našom mestečku, všimla som si človeka v čiernej bunde, ako skrčený sedí na našich "hosťovských "lavičkách na chodbe. Stretli sa nám oči, a mne bol hneď známy. Len skade!!! Zašla som za mladým kolegom, ktorý u nás iba krátku chvíľu pracoval a dozvedela som , že je to ten a ten a narobil vraj veľký cirkus, vraj ho prepustili z basy a hneď na to porozbíjal na jednom dome jeho príbuznej všetky okná, aby ho vzali späť do basy.
Nevyšlo mu to, stíhali ho na slobode . Viac som ho už nevidela, o krátky čas na to odišiel z tohoto sveta sám a dobrovoľne.
Ja viem, nie je to radostný príbeh, ale i také prináša život. "Vďaka" môjmu dvadsaťročnému pôsobeniu na PZ, som zažila nespočetne veľa takýchto smutných príbehov, poznala ľudí rôznej nátury a rozmanitých osudov. Ale aby som to zakončila veselšie - nebolo to vždy o slzách a bolesti, či nenávisti - niekoľko postavičiek mi utkvelo v pamäti, ktorí nás sporadicky obšťastňovali svojimi návštevami a oznamovali rôzne veci, ktoré pány zandári mosá dat do porádku.Jedna postavička bol obzvlášť zaujímavá, staršia žena v dôchodku, ktorá celý život vraj pracovala v zdravotníctve, nám chodievala oznámovať, že ona pomáha fotbalistom na jednej dzedzine a ony lúba jej marhulové osúchy, ale jeden - a ona ví kerý - ich ždychy ukradne a ket pójdeme s nú tam, ona ví aj kadze vleze do kuchynky . Pritom nám vyťahovala z tašky množstvo diplomov a akýchsi poďakovaní, čo všetko vraj dostala od prezidenta a všelijakých ministrov a pritom nám vyspyla na stôl kúsky drôtov, starých zásuvok el, objímok so slovami - že totok negdo odrezáva u nych aby nemali elektrinu. Nuž, každé oznámenie treba overiť, prešetriť a urobiť záver. A ten bol jasný, milá stará tetuška si tak krátila svoje dni a pekne dokola chodila so svojou verziou po všetkých oddeleniach PZ , pokým jej to alzheimerova choroba v tom čase ešte dovoľovala.
.......... chalan čo nebol na vojne nieje chlap tak sa to hovorilo , pravdou je že niečo nám ta vojna dala... no a vojak čo nebol v base zas nebol vojakom ... ja som tam bol niekolko krát
..... no a nakoniec ked si už zatou velkou mlákou mame samopali vzor 58 nie 59 ...ale som ,,fanatik ,, do zbraní - pošli jednu M - 15 alebo M -16
maj sa krásne ....ahoj
A čo sa týka nášho havina, tak ten to má v génoch dvojnásobne - neustále by žral, aj keď vidí reklamu v telke na polievky v sáčku.
Moja čundrácka prezývka bola : Čára dve, čára jedna bola moja dcéra :)