Každý rok nový ...

dobré to má-kto má @arasidku doma..tam určite je veselo-to aj mne u nás by sa tak chcelo...:-))máš dar jak Boris Filan-ja čítam a zírám...:-))vitamíny pani zimy..a riadne veľa..aj ja bych trošku chcela..
a čo budeš s nimi robiť?neboj-neprídem-nemusíme sa pre ne pobiť...:-))

radost , pre všetkých bolo dosť.To je iba "ukážka", ale "celá navážka", to je iné delo - pokrylo by celkom slušne aj letisko Šeremetevo :)))
Dnes to robím skoro sama, dávno predtým - z čias Adama,
jasná vec - mali všetci v našom rode taký koberec.
Robila sa z neho len - každú jeseň chutná dreň,
z nej sa zase lekvár varil , každej z nás sa vždy podaril.

Keby bola modrej krvi, na erbe by bol hneď prvý nakreslený šípok - krík,krv moje je červená - tak ma kľudne môžeš volať Šípková Ružena.

@arasidka :-)))
@radost :-))
Ktora z vas vyda publikaciu versov prva?
potom uz ani Sladkovicova Marina mi necyba.

Kuchtička naša - to dnes nevynáša!
Také verše "tvorila" dávno teta ĽUdmila,
a ČIN ČINa milujem,
spomeniem si na ten príbeh,
keď dnes uňho kupujem :))))))))))))

Dnešné deti?
PC na nich jasno svieti,
enter,page pause print
od kolísky denne "šprint",
najprv pekne po štyroch,
vyznajú sa v mobiloch,
skrátka- zlyhajú len pri otázke:
Vieš kedy má meno babka?
Kedy dedo slávi mená,
to pre nich nič neznamená,
ale keď im " prezradia"
trošičku ťa "naladia",
bo dostaneš v mihu -blesku
jednu krásnu esemesku :)))
Márna sláva - i to sa dnes v svete stáva.

@arasidka ten červený koberec je úžasný, to bolo roboty... a keď ešte píšeš, že býva aj viac... musí to byť hrozná piplačka, najprv obrať, očistiť, spracovať... máš môj obdiv... no a ešte aj básničky píšeš :-) :-)

no skrátka krása:obrázky,kraslice,vyšívanie, príbehy....si veľmi šikovná a všestranne nadaná

no tak... nie je to také slávne, ale, čo ťa baví, toho sa nepreješ.
Ale keď sa mi podarí zvečniť túto dievčinku na plátne bavlnkami, potom ma môžete trošku pochváliť, marínujeho....Keď som zvládla J.Votrubu - Jar na riečke Javorina - tak možnože toto važecké dievčatko zvládnem tiež. Držte palce, už som ju namaľovala aj na kraslicu, ale tam nejako rýchlo dospela - už nevyzerá tak panensky čisto :))
Tak a teraz pochválim toho, čo si to zaslúži - môjho Al Rašida, vďaka tomu, že on sa ihle nerozumie, básničky nepíše, ale venuje sa denne svojmu koníčku - vareniu, zdravej výžive a tak podobne, ja mám čas doobeda, rýchlo upratať a venovať sa všetkému tomu, čo ste tu vymenovali. A poobede, keď sa chutne najem z toho, čo dzedko navarí, idem k mame a tam pokračujem, rýchlo upracem a ide sa na to, cibuľňačky, škrabané, maľované .
Evusik, ten koberec bol prvý deň zberu, mala som "brigádnikov", ktorí sa do toho pustili s takou vervou, že som musela šípky narýchlo "uložiť" tak, ako som ich uložila. Potom večer sme ich miska po miske preberali, čistili a ukladali do vzdušných prepraviek jedna na druhú, aby sme ich postupne mohli zase jednu po druhej spracovávať. A tu je pochvala tiež na mieste - môj dzedko sa ujal "vedenia", vymyslel všelijaké zlepšováky a tak "vedie, velí, mieša,omýva,dudre,mrmle", proste všetko, čo k tejto bohumilej činnosti patrí.
Ale ten pocit, keď sa ti veľký "vandlík, či lavór, či čo to máme" také veľké s ušami po bokoch - naplní a ty postavíš veľkú lekvárovú varechu do stredu a ona stojí jak socha slobody, ani sa nehne ! To znamená, že sme odviedli poctivú robotu , presne tak , ako nás to učila babka,prababka, či ešte štarší člen nášho rodu z maminej strany. A oni to mali omnoho ťažšie, aj keď doteraz sa ručná práca nestechnizovala, chce to ale trošku popremýšľať a hneď je robota ľahšia. A na šťastie, dnes nemusíme na chrbát naložiť putničku s červeným obsahom a skoro ráno šľapať vyše 2O km do hlavného mesta na tržnicu a potom ako za odmenu vlakom späť.

Keby niektorí chceli namietať, že toto nie je o kuchtení, tak ho ukľudním - ba veru je ,a akom!

máš za 1***..... :))

hannah , tvoj avatar ma tiež inšpiruje, idem si to nakresliť na vajko :)

@arasidka...a ty tie lektvary šípkové-predávaš-ked ich máš hotové???

My iba pasírujeme surovú šťavu, lepšie povedané šípkovú dreň, varí si ju každý doma sám.Takisto zamrazujem surovú dreň na konzumáciu kedykoľvek, keď dostane niekto na ňu chuť. Manžel si ju zavára aj do pohárov, čistú - bez cukru, pije to ako džús. A ako špecialitka sa dá spraviť aj to, že ju pomaly nalievaš do formy na ľadové kocky - rôznej podoby, keď sa to zamrazí, vysypeš, dáš do mikrovrecúška a šup do mrazničky. Keď v zime uvaríš čaj, vyberieš červený ľad a šup s kockou do čaju - ten sa ti prirodzene schladí a dodá ti C-vitamín a nejaké to Férum a vypadá to zaujímavo. V lete si to môžeš dať zase do pohára s minerálkou ...

@arasidka-zlatko-p ýta sa ma náš tatko: "a tie chlpky vyberá?od rána do večera?sa s tým morí?zlaté stvory...:-))či jej radí dáky mág?mňa by z toho trafil šľak..."tak...:-)))

A náš tatko tak vraveli: Gde je chlp - tam je chut - to je problém celý.
Ale , básničkou sa to nedá povedať, už som to tu písala, nie, tá červená kašička je takmer bez chlpov, je to trikrát pasírované , do čista . Treba len vziať rozum do hrsti, trošku popremýšľať, potom myšlienku zrealizovať a rodinný tajný recept je na svete . Dedí sa z pokolenia na pokolenie, vždy dáko upravený, odľahčený, ale jedno zostáva stále nezmenené - i naďalej je to mravenčia ručná práca , ktorú si ja posledné dva roky zľahčujem tým, že oberať chodím viac menej ako "koncepčný pracovník" - ukážem smer,dám príkazy a keď si trochu v prírode odpočiniem , v batohu prinesiem nejakých pár kileček šípok , a mám radosť, že som vyluftovaná. Nie, už nemám kondičku na to, aby som prešla celú "šípkovú plantáž" pod horou a nazbierala denne plnú prepravku. Bejvávalo - ráno do prírody - auto odstaviť, celá rodinka zbierať - bez nejakého poháňania- keď boli decká malé, išlo o denný výlet, keď chceli oberali, keď nie, behali krížom krážom, stavali si bunkre, alebo ináč strávili čas. Keď chlapci dorástli, začalo ich to baviť, pretekali sa, kto koľko nazbiera. Keď už prišli "k rozumu" a pubertu pochovali ako basu na konci fašiangov, začali sa tým zaoberať seriózne a doteraz im to neprešlo. Najmladší syn býva s nami a stáva sa z neho "vedúci smeny" a keby si nás videla, ako spoločne tú červenú kopu preberáme! Synak si ich vezme do svojej izby, pred počítač, pustí si film a počuješ len klopotanie - maká doprava,tvrdá doleva... červavá do koša....

@arasidka-si z môjho cesta...a ty že si z mesta??neverím...:-))
jasné-netreba na všetko rým...:-)
pekný deň

:) velice dávno, ket ešče bolo nejakých pár rokov po vojne,
porodila ma mama doma, v babkinom domčeku na rohu ulice
našej pažice.
A že bol dom strašne malý,
hnet zme sa aj scehovali,
aj ket to nebol zrovna ráj,
kvitel venku bíly gbez -lebo bol máj.
Ket sem sa naučila malú násobilku,
scehovali zme sa zas v jednu chvilku,
né daleko velyce,
enem o dve ulyce.
Krátka cesta -doprostrídka nášho mesta.
Pár rokú bol klid,
potom došel Al Rašid.
A bola svadba,
bola malá - taká hračka,
a po nej hnet scehovačka.
Do domčeka proci maci,
v nem pribudli naši draci.
Než sa trecí narodzil,
mali zme už nový cíl.
Nebola to žádna hračka,
naša dálša scehovačka.
To už bola inšá cesta -
až na konec nášho mesta.
Jeho vredy, nebolo to naposledy.
Teraz tutok bývame,
žádna zmena - končíme!!!
Tutok budem - dokád budem,
vácej sa uš nescehujem.
Enem tam,
kam nakonec každý - TAM!

@arasidka :-) sumne si to zversovala:-)

najviac ma štve, že som do toho nevštrikovala nejaké jedlo, hoci len krupicovú kašu :)

@ arasidka mám taký dojem, že ten "hlatavec " na vedľajšej diskusii je niekto, kto sa na nás zabáva,pravdu asi bude mať @ dodo46,je to nejaký vykuk, čo nás ťahá za nos a baví sa na tom

ja ten dojem mám už od prvého príspevku, ktorý sem nahodil, ešte aj ten avatar je príslovečný k tomu, čo si myslíme.Ale veď - uvidíme, ako ten slepý povedal :)

@arasidka , krásny koberec, krásna vychádzka, krásny avatar. Už ho nemeň! :-))

aj mne sa páči, zatiaľ si ho nechám.

@arasidka ako vždy , dík za super čítaníčko , do postieľky sa pôjde ľahúčko :-)
Tvoje rodinné tajomstvo, recept na prácu so šípkami, mi pripomína čo hovorieval môj tatko, dvere otvoríš mnohým,ale náruč a srdce málokomu. .

ja ťa zdravím, Jerica, priznám sa ti, že mám v týchto posledných týždňoch akosi viac starostí, ale to do Varechy nepatrí. Jediným takým mojím rozptýlením je, sadnúť si za PC a hlavne vtedy, keď cítim, že by som sa mala "vykecať". Akosi viac spomínam na to, čo bolo a po dlhej dobe som si pri prezeraní fotografií spomenula na krásne babie leto. A bolí ma srdce, keď si spomeniem na to, ako som chcela urobiť mame radosť, lebo chcela ísť na šípky.Nemala som z toho veľkú radosť, lebo v tom čase bolo po veľkých horúčavách, ktoré ona už neznáša, predpokladala som, že to bude pre ňu namáhavé. Vzala som ju i napriek tomu, vychystala sa športovo, do košíka uložila jelenicové rukavice upravené tak, že odstrihla špičky prstov, nezabudla priložiť dve taštičky ,ktoré mali dlhé rúčky, aby sa dali uvazať okolo pásu ako zásterky, sama ich ušila. Ke´ˇd sme odchádzali z domu, ešte si spomenula, že treba vziať starú bakuľu po dedovi - jej otcovi, že by bolo čím sťahovať konáre a pridŕžať ich pevne pri oberaní. Manžel nás odviezol pod horu, do tieňov stromov . Mama bola nadšená, predierala sa vysokou trávou ako za mladi. POd jedným kríčkom som je položila malú rybársku stoličku, aby nemusela stáť. Mamina bakuľou stiahla halúzky, a rukou sa načiahla za šípkou. Trafila vedľa, aj druhýkrát ju nedokázala odtrhnúť.
Ančika, šak já ju tuším ani neodtrhnem.Jej slepé ľavé oko jej to nedovolilo. Asi desať minút oberala, odpočívala, oberala. Ja som stála na druhej strane kríka a keď bola mama dlho ticho, obišla som ho. Našla som ju sedieť na stoličke hlavu si podopierala o dedkovu bakuľku. Keď som k nej prišla, podala mi rukavice, bakuľku,aj plátenú tašku so slovami: Na, ber, ja to už nebudem potrebovať, dnes som tu naposledy... a volaj Vladka, nech príde pre nás...
Zostali mi z toho dňa fotografie, krásne slnečné babie leto, vysoká tráva, okolo nás všetko červené a medzi tým sedí mama a lúči sa s tým, čo mala tak rada - so svojím rodným chotárom.
Keď sa jej v auguste minulého roku stal úraz, mamu hospitalizovali pre zlyhávanie srdca v nemocnici. Dlho som ju doma opatrovala a keď už dokázala so zlomenou panvou stáť na barlách, syn ju bol previezť autom k nám. Dlho ich nebolo, mala som strach, či sa niečo nestalo. Asi o hodinu prišli.
Mama udychčaná z namáhavej chôdze vošla medzi dvere, opretá na barlách a so širokým úsmevom mi podávala kytičku šípok:
To je pre teba, my sme so Zdenkom boli na výlete.
????
Mami, dnes je tak krásne, keď sme odchádzali od babky, napadlo ma, že pôjdeme von z mesta a ja ju vyveziem pod horu.
Tam jej pomohol postaviť sa a mama natrhala za kytičku šípok.
Ešte ich mám uložené v obývačke na poličke.

Mimochodom, mamina je doma, každý deň chodím k nej a zarobím jej na trubičky. Včera upiekla 25O kusov pre môjho staršieho syna, aby sa mu kostičky lepšie uzdravovali / je po ťažkej a zložitej operácii/. A v kúte izby má košík s rozštrikovanou dekou - pre synovu ženičku. A to všetko dokáže i napriek slabému zraku.
Psychoterapia je ukončená, trošku som sa vydýchala písaním, idem aj spať. Dobrú noc

@arasidka ,dopísala som e-m odpoveď , a nedá mi poďakovať za tvoje krásne vyznanie ,určite ti prajem znovu nabitie energie, aby ste to všetko s nadhľadom zvládali , ale ako vidím čo píšeš, tiež srdiečkom to lomcuje :-) dobrú nôcku , tebe aj tým čo ešte sa nechcú rozlúčiť so zlodejom času:-)

Až mi slzy vyhŕkli ako sa dokážeš @arasidka vcítiť do pocitov mamy. Takto by mali doživať svoju jeseň života všetci starí ľudia. U nich už nejde o jedlo, o lieky ale aby mali pocit bezpečia a porozumenia, aby boli pri svojich blízkych, ktorým celý život pomáhali a obetovali sa pre nich.

..všetko je o povahe...
aj ja opatrujem svoju mamu...nič jej nie je dobré...preto o trošku radosti aspoň tu-na VARECHE-žobrem..:-))
najskôr deti-tie vyrástli-ved čas letí...
teraz mama..
tá nespokojnosťou je známa..
vydržať načim..
nech sa Pánovi pri príchode hore páčim...:-)))))

Hubata,máš pravdu.Neni nad to,byť do poslednej chvíľky so svojimi najbližšími,hlavne,keď už tú opateru a spoločnosťnajbližších potrebujú.Ja som to tiež všetko dobré,ale aj zlé pred 13 rokmi zažila,keď mi ako 60ročná ťažko ochorela mama.Oco zomrel pár rokov predtým ako 56ročný,potom zase svokrovci...Nechala som zamestnanie, vzali sme mamu k sebe domov,jeden manželov plat,žiadny opatrovateľský,12 a 10 roční synovia..Bolo to ťažké obdobie,vidieť,ako mama pomaly odchádza a nemôcťjej nijako pomôcť.No nás toto ťažké obdobie ešte viac zblížilo.Teraz sme boli dňom i nocou stále spolu,predtým sme takú možnosť nemali. Tešila sa z vnukov,ktorí keď prišli zo školy,rovno utekali za ,,starkou" do izby,pretože už posledný rok len ležala.My dve sme sa mali stále o čom rozprávať,obidve sme totiž vedeli,že možno už zajtra taká možnosť nebude.. Pamätám,ako som pred jej poslednými Vianocami piekla koláčiky a ako som jej ich rad-radom nosila ukázať a aká som bola šťastná, keď ma pochválila.Predtým sme totiž vždy piekli spolu.To sú pre mňa Vianoce,na ktoré nikdy nezabudnem.A keď sa ma niekto opýta,ako som to všetko zvládla,prečo som ju nedala niekde do ústavu,tak odpoviem,že by som to v živote nedokázala.Mali sme vždy krásny vzťah a takto si myslím,že mama bola medzi nami šťastná.A ako som to zvládla?Dodnes neviem,ale človek je vtedy taký silný,že vydrží viac ,ako si myslí.Samozrejme za to vďačím hlavne mojej polovičke,tiež dnes už dospelým synom a aj viere..
Takže ,,radost" a ,,arašidka" držím palce!

@ericka dakujem...želám pokojný nedeľný večer...

@radost dakujem krásne aj ja a @arasidka - ty si veľká šikulka a to som tu ešte krátko a nestihla som všetko preštudovať !
Prajem vám všetkým krásny zvyšok dňa a takisto aj nasledujúci týždeň!

Ericka, takže Liptov.Mikuláš! Mali sme tam rodinu - Niňajovci, ale ujo Janko a teta Milka už dávno nie sú medzi nami.
Dnes už nemám sily písať, trošku som nachladnutá, nedá mi spať, tak som nazrela. Keď sa mi uľaví, prídem zase - dobrúnoc

@arasidka , @radost , @frezia a dalsie, ktore sa starate o svojich drahych - prajem vam vsetko dobre a vela sil a trpezlivosti i nadalej. Vsetky vas velmi obdivujem. Ja som nemala tu moznost postarat sa o svoju mamu ku koncu jej zivota co ma doposial trapi. Nemala to veru lahke, nikto nebol ku nej tak dobry ako si zasluzila a ako ste vsetky vy. Dozvedam sa detail az neskoro.

Aha ho, čo priniesol všetko červený koberec!
Vidím, že mnohé z nás prežívajú, alebo prežívali také isté zážitky, majú mnohé skúsenosti a niektoré, ako i Kuchtička sa nemohli z pochopiteľných dôvodov toho zúčastniť.
V mojom živote sa to deje už druhýkrát, po prvýkrát to bolo vtedy, keď mamina mama, babka Terezka, zostala sama,ovdovela. Roky jej pribúdali a v opustenom domčeku na ňu doliehali nočné mory.Ja som bývala asi dvadsať minút od nej a babina si zvykla každý deň poobede prísť k nám, ja som bola na MD s tromi deťmi.Jasné, že utekala na noc preč z domu, keď jej kocúr lozil po plafóne, keď jej nebohý dedko triasol perinou a iné a iné....Babkine dcéry, medzi nimi i moja mama, v tom čase pracovali a z celej rodiny som naporúdzi bola iba ja . A moje bábätko, malý Zdeneček.Ako som už písala, večer som kúpala nie tri, ale štyri "deti", poobede Zdeneček išiel spať aj s prababičkou, a to ho predtým sama nakŕmila a čo malý nezjedol, dojedla ona :)
Keď prišlo ráno, babička prvá vstala, obliekla sa a hneď po raňajkách si znovu šľapala tú svoju cestičku do domčeka.Keď zomrela v jednu krásnu májovú noc, sedeli pri nej všetky jej deti, do poslednej chvíľky.Ale o tom som nechcela. Chcem povedať, že ako život plynul veľmi rýchlo, to my, starší už vieme, že to od určitej doby letí jak "blázen dole kopcem", zrazu kde nič - tu nič mám pred očami takú istú babičku, ako bola Terezka. Tie isté črty tváre, tie isté bohaté kučery strieborných vlasov, tá istá mimika, tie isté rokmi poznačené ruky... len menom sú si odlišné.
Každým dňom pozorujem mamine chovanie, myšlienky, zabúdanie, nočné mory ...už i kocúr jej chodil po izbe, aj môj otec sa jej prihovára najradšej nad ránom okolo piatej... a dokonca vedieme občas i prudkejšie výmeny názorov, týkajúcich sa jej skromných úspor, o ktoré sa jej starám. Komické na tom je, že ona presviedča mňa, že nech "nekecám", lebo ona tam má omnoho menej, ako jej ja hovorím .))
Darmo, mama má svoju matematiku a mne nezostáva nič iné, len sa jej vždy spýtať: Mami, dobre, a tie peniažky, čo sú tam navyše - tie si môžem nechať?Ešte že to nie je naruby! To by bolo inšie kafé.
Takže, niekto si robí univerzitu tretieho veku, navštevuje prednášky, učí sa... Ja to síce nedostanem na papieri potvrdené, ale fakt je ten, že je to ešte ťažšie zvládať, ako univerzitu tretieho veku ... Tu sa nedá oko privrieť, tu si to treba odmakať poctivo.
P.S. No, nie je to niekedy tiež naj, veď ž i ja mám svoj vek, aj mne je ťažko, aj ja trpím bolesťami, aj mne sa nechce ... aj ja by som potrebovala, keby mne niekto pomohol... Poznáte to, každému z nás občas takéto myšlienky behajú po rozume :)

A k čomu ma to priviedlo?
Nech bude ako bude, či sa dožijem takého krásneho veku i ja, to neviem, ale jedno viem zaručene - učím sa - aká budem, ako budem reagovať, lebo darmo - babka, mama, Ančina - šeci zme si rodzina

@arasidka...prid ám poznámku krátku-najprv babku pomáhala som-teraz matku...hoc každá z iného cesta-zdanlivo-pre mňa-vtedy i dnes-je to krížová cesta...nuž-ako viem-ako stačím-si svoje .....hore brehom tlačím...
ukončím:
vydržať načim-nech sa Pánovi tam hore páčim...:-)

Ďakujem Vám ," milé dzívčence", za tú milú nádhernú , veršami vyšperkovanú "stravu pre dušu" ., podľa mňa aj tá sem na varechu patrí, však nielen chlebom sa človek živí . , a dobré slovo a spoluúčasť na našich malých trápeniach , ako to pomáha, v´daka, v´daka.
P.S. Je mi len ľúto , že z varechy niektoré takéto dobré duše- ktoré okrem receptov sa podelili s nami aj s blahodarnymi kvapkami na ubolené resp.unavené duše.

Husto sneží a vzduch svieži cez okno sa vkráda,
stačilo - už prestaň padať...
kašle na mňa a furt padá!

Na okne už v kúte stojí snehuliak,
divne na mňa holý zíza , neborák,
okrem toho, že je holý,
vraj sa výšok strašne bojí,

a tak sa mu aj to zdá,
pri odmäku odkvapká,
dolu z okna v tenkom prúde,
roztopí sa - už nebude.

 uloz.to/live/xaVwXQu/jarek-nohavica-ladovska-zi...

Prosím-pustite si-pre radosť..a úsmev...
Nohavica je super..:-))))

detto




a toto je s obrázkami od LADU

A jej, vďaka, a ktorýže to z vás zrobel, ha? Tomáčško? Alebo niekto iný ? Ďakujem mnohokrát .
Radost, niet nad Ladovskú Zimu, v dnešný deň povzbudivé - hlavne tu u nás, navalilo sa toho riadne :)))

@ara šidka,@zvoncek @radost veľmi ma potešili vaše milé a aj poučné slová,básnička a tiež krásne pesničky,hlavne teraz,keď ležím s horúčkou a niečo na mňa lezie...Žeby kamarátka chrípka?
@ara šidka,narodila som sa síce na Horehroní,ale roky-rokúce žijem na Liptove,takže som liptáčka,ako sa patrí..Čo sa týka tej tvojej rodinky Niňajovcov,je tu blízko Mikuláša malebná dedinka,,Závažná Poruba"a tu má aj toto priezvisko svoje korene .Odtiaľpochádza napríklad aj známy športový redaktor Ivan Niňaj.Len vieš,ako to chodí.Mnoho starších ľudí už ,,odišlo" a tí mladší väčšinou odišli študovať,alebo do zahraničia.Ale ak by si chcela zistiť,čo je naozaj s touto rodinkou,tak to nebude žiadny problém,pretože to je naozaj blízko....
Arašidka,obdivujem ťa,že si aj napriek problémom,ktoré ťa určite ako asi aj väčšinu z nás určite neobídu, stále taká optimistka.Možno ani nevieš,ako dobíjaš svojou energiou,ktorá z teba priam srší aj na diaľku.Kiež by sme to i my,o trocha mladšie, takto s nadhľadom zvládali...

Erička,
už tretí deň zápasím s nádchou, boľavým nosom a vôbec, jedno s druhým mi lezie na nervy.A to som sa chválila, že už dávno ma nič také nestretlo. Momentálne sme všetci "nakapatí". Dnes mal ísť syn večer pracovať do wellnessu na hotel - masér, musel to odvolať, prišlo to naňho tak akosi náhle a nemôže si dovoliť pracovať s ľuďmi a roznášať pliagu ďalej.
Manžel už siedmy deň nie je schopný chodiť bez barlí, aj to len keď musí urobiť tie najnutnejšie veci. I napriek tomu, že sa stravuje veľmi zdravo, občas dostáva záchvaty dny, a to neprajem nikomu. Tak si predstav situáciu, v jednej izbe syn, v druhej manžel a ja vo svojej. Doobeda navarím, upracem a nádcha-nenádcha, zababúšim sa a šup pekne k mame. Pešo, alebo taxíkom, lebo ani jeden z chlapov ma nemôže odviezť. No a sneh sa valí, už trikrát sme dnes odhrabali sneh z áut, a zase je to zahrabané pod snehom. Mamu nechcem do nášho lazaretu priviezť, bolo by to pre ňu nebezpečné. Dnes, keď som k nej prišla, na tlakomeri mala tl. 8o/ 26, až som sa zľakla, predpokladám, že tie hodnoty nie sú dobré, asi zlyháva tlakomer. Znovu si odmerala, už to bolo o niečo lepšie, ale musela si ľahnúť. Uvarila som jej polievku, ešte mala mäsko s tarhoňou a priniesla som jej čerstvé šišky. Umyla som riad a viac som nebola schopná spraviť. Ona ležala a ja som v kúte sedela v kresle, obe sme poobede zaspali. Už aby mi nádcha prešla.No a aby bol celý obraz komplet, tak oproti mame býva môj starší syn, ale.... on je po ťažkej operácii chrbtice / 8 klincov a niekoľko titanových platničiek mu drží chrbticu pokope/, je to čerstvé, denne sa učí iba po minútke sedieť a aby to bolo ešte dramatickejšie, obaja aj s nevestičkou dostali chrípku!!! Takže sa nemôžem spoliehať s pomocou nevestičky, ktorá vždy k mame zabehla a niekedy jej aj nakúpila. Pekne sme tento rok začali!! :)))
Bolo by toho viac na čítanie, ale sú veci, ktoré tu nemôžem a ani nechcem písať, lebo mám ešte aj 41 ročnú dcérku , ktorá má dve skoro dospelé deti a hoci je zať veľmi dobrý a starostlivý ocko, potreboval by sám pomoc, ale to je už zase iný príbeh.
Nuž a čo sa týka tej mojej rodinky, tak ujko Janko bol bratom mužovej babičky.Bývali na Tranovského ul. hneď vedľa kostolíčka. Strýko aj v Tranosiuse pracoval, bol taká veľká veselá kopa. Keď sme s manželom k ním prišli, spýtala som sa ho ako sa má, vždy mi odpovedal rovnako: A... ako. ako ... no nijako .... všetkje droby ma bolia...Al e to už bolo skutočne veľmi dávno, viac ako štyridsať rokov. Naposledy som ho videla keď zomrela babička Mária a on prišiel na pohreb, to bolo v r. 72 v máji, zanedlho zomrel i on. I napriek tomu, že sme neboli až tak veľmi blízka rodina, teta Milka, jeho žena vedela piecť fantastické zázvoníky a tak nám niekoľkokrát do roka - hlavne v máji - prišiel z Mikuláša balíček - 2kg čerstvej bryndze a plná krabica zázvorníkov. Ujo Janko vedel, že veľmi rada čítam knižky, tak po každé, keď sme od nich odchádzali, nabalil mi plnú tašku kníh, mám ich ešte dodnes v knižnici.

Prišiel odmäk rázny, roh okna je prázdny,
je to tak - zmizol s ním aj snehuliak.
Škoda, zostala len mláčky voda,
ale možno do jari sa mi ešte podarí
postaviť zas snehuliaka,
pokým z neho zase mláka
nezostane za oknom,
optimistka stále som.

a keby že nevyšlo to,
čo už...teda... príde leto...
a bude tam v letný čas
muškát kvitnúť zas.

Aha ho - hohohooooooo...
ale ho zas nakydalo!
Bolo ho snáď ešte málo?

Ja sa z toho sprčím,
hneď jak hlavu strčím do ulice -
tresk po mojej makovice,
zosunul sa mokrý sneh -
- to je pech!

Len včera som zaplatila,
/aby som sa okrášlila,/
u holičky eurami ...
A dnes ? Prišlo "tsunami",
Mám to teda dneska pech -
iď už dakde - aj ty - snech!

Ahoj, @B éďo, už si ma našiel?