Foto: Pravda - Robert Hüttner
Ešte zopár malokarpatských obcí a budeme mať už peknú zbierku receptov z kraja, ktorý všetci milujeme... Pani Sklárová, páni Lančarič a Nemčovič si dali na texte záležať. Citlivo opisujú cesty šenkvického kulinárstva, ľudovú stravu v obci a napokon prinášajú i šesťdesiatku sviežich receptov. Šenkvický tanier je často zviazaný s osudom ľudí, ktorí tu žili, tvorili i biedili.
Jedným z nich bol i žobrák Anton Tulula. Do Šenkvíc prišiel po 2. svetovej vojne, zle artikuloval a bral najšpinavšie práce. Ľúbil si však i dobre zapapkať. Malo to však háčik. Muselo to voňať a chutiť cesnakom! Anton často robil u Trojanovcov a domáca pripravovala vtedy najlepšie cesnakové gerheny v dedine. Postrúhané zemiaky, hrubá múka, trochu cibule, veľa cesnaku, dve hrste oškvarkov. Všetko sa dobre zmiešalo a upieklo v rúre. Chrumkalo to, chutilo to a dalo sa to prihriať i k večeri.
Vtedy už bola na stole ďalšia cesnaková dobrota. Zemiaková zapražená polievka s nakrájanou cibuľkou, cesnakom a majoránom. Z polievky sa parilo, gerheny chrumkali. Tulák Tulula dojedol, poďakoval a pred domom sa navliekol do svojho dlhého špinavého kabáta, ktorý nosil v zime i v lete. Tak to „chodilo“ ešte pár rokov.
A potom do dediny prišiel boľševik. Trojanovci vstúpili do družstva a žobrák Anton sa vytratil. Len chutné gerheny v Šenkvicicah zostali podnes...
(to " u nás" je myslené Vojvodina, Kysáč) .
Skoro som na tú chrumkavú pochúťku aj zabudla, mňam...vďaka, pán Malík.