Foto: Jakub Čajko
Števo Martinovič pochádza zo Zlatých Moraviec. Po štúdiu na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch študoval na Vysokej škole múzických umení. Po škole ako herec hosťoval vo viacerých bratislavských divadlách - SND, Gunagu, Štúdio L+S. Momentálne účinkuje hlavne v Divadle La Komika a Túlavom divadle.
Pôsobí aj v rozhlase a v dabingu, hrá v seriáli Hranica, natáča vtipné videá na sociálne siete a tiež má podcast Marakua spolu s herečkou Miškou Majerníkovou.
Herec sa nestratí ani v kuchyni, čo potvrdil úspešným účinkovaním v programe Bez servítky. Na naše stretnutie prišiel aj so svojím psíkom, keďže cestu naň spojil s prechádzkou, takže prvá téma rozhovoru bola jasná.
Patríte dlho do psičkárskej „rodiny“?
Nepatrím, nebol som psičkár.
Ako ste sa teda k tomu dopracovali?
Bývali sme v paneláku, ale chodievali sme na návštevy k starej mame a tam bol na dvore vždy psík. Bol to jazvečík a volala sa Zora, keď odišla, tak ju nahradil ďalší jazvečík Zoro a tak ďalej. Ako deti sme ich mali veľmi radi, ale vždy som to vnímal tak, že pes patrí na dvor. Nikdy som si nepripustil, že by som mohol mať psíka v byte a na psičkárov som sa pozeral cez prsty. Zdalo sa mi pritiahnuté za vlasy, že sa k psíkom správajú ako k svojim deťom. Podvedome som však vždy psíka chcel, ale hovoril som si, že z hľadiska času si ho nemôžem dovoliť, lebo veľa cestujem a som preč z domu, niekedy aj 15 hodín. Preto nemôžem mať psa.
Čo sa zmenilo, keďže na naše stretnutie ste prišli so psíkom?
Bol som na jednom nakrúcaní, kde som hral s jeho sestrou. Bola vtedy šteniatko a ja som sa normálne do nej zbláznil. Neviem, čo sa stalo, niečo mi v hlave precvaklo, prišiel som domov a oznámil som, že chcem psíka. Na to mi povedali, jasné, všetci chceme psíka, veď si ho prines. Mysleli si totiž, že to je jeden z nápadov typu chcem psa, chcem chatu, prípadne chcem bicykel. Lenže nevedeli, že sa o dva dni skontaktujem s adopčnou agentúrou a adoptujem si psíka. Nakoniec som sa teda nerozhodol pre sučku, ale pre psíka, lebo na tých som bol z rodiny zvyknutý. Je z toho istého vrhu ako sučka, s ktorou som nakrúcal. Neriešil som, či je čistokrvný, alebo nie, povedal som si, že pomôžem šteniatku a pomôžem aj sebe.
„Robím rád zapekané mäsá, dám na ne strúhanku
s bylinkami, alebo ich marinujem v jogurte a dám zapiecť.“
Aktuálne pracujete na seriáli Hradológovia – Tajomstvá hradov Slovenska, ktorým sprevádzate a moderujete ho.
Áno, je to najväčší projekt, na ktorom momentálne robím. Jedna séria už bola odvysielaná a na druhej sa pracuje. Pre mňa je to dar, je to niečo ako univerzita tretieho veku, lebo som sa stretol s úžasnými odborníkmi na slovenské hrady. Ale aj s odborníkmi z archeológie a tiež s mnohými remeselníkmi, ktorými sme sa snažili obohatiť reláciu. Takže sme navštívili pána šindliara, píšťalkára, tkáča či obuvníka, jednoducho mnohých zaujímavých ľudí, čo rozšírilo môj prehľad. Zároveň to bola aj práca, za ktorú som platený, takže to bolo spojenie príjemného s užitočným.
Ste aj mimo kamier rád turista?
Áno. Čím som starší, tým viac mám pocit, že ma príroda volá. Takže niekoľkokrát do roka niekam vyrazím. Počas korony som poobjavoval mnohé zákutia okolo Bratislavy, ale chodievam rád aj do Tatier, do Pienín, na východné Slovensko.
Diskusia k článku