Išlo o dielo Jeana Anthelme Brillat – Savarina (1755 – 1826), ktoré vyšlo až tri roky po jeho smrti. Odišiel z tohto sveta ako človek, ktorý odchádza zo spoločnosti „žrútov“ bez ľútosti a utrpenia. Jeho myšlienky však miluje svet už dve stovky liet...
Brillat – Savarin je aj môj obľúbený autor. On vás poučí, on vás „nakrmí“. Možno i preto, že o gastronómii vedel všetko. Nuž a vedel čosi aj o záhadnej špargli. Po rozumy v tom čase chodil v Paríži do známeho potravinárskeho obchodu pri Palais Royal. Šéfovala tam jeho priateľka, čarovná pani Chevetová. Ako jediná ponúkala v meste celoročne špargľu.
Viazanička bielej špargle, hrubej ako prst, stála však nekresťanské peniaze. Štyridsať frankov, to bol vtedy obrovský peniaz. Špargľa sa nepodávala na tabuli Ľudovíta XVI. Bola predrahá a tam vraj nechutila. Skutoční parížskí boháči ju však milovali. Aj kurtizány prejavili istý špargľový ošiaľ. Žiadny správny milenec v tom prípade nezaváhal – špargľová smotanová omáčka bola tým najlepším afrodiziakom...
Špargľa bola obľúbenou lahôdkovou zeleninou už v staroveku. A obľúbená je podnes. Milujú ju Španieli, Holanďania, Angličania. Nemci z nej šalejú. Grilujú ju so sušenou schwarzwaldskou šunkou alebo z nej pripravujú delikatesný „ajntopf“. Taliani kuchtia skvelé špargľové rizoto a popíjajú k nemu sicílske Grillo.
Moravskí vinári z Ivančíc si na tradičných Slávnostiach „chřestu“ nalievajú dvoj–trojročný Neuburg. Nezaostávajú však ani naši Záhoráci. Špargľu majú skvelú, s vínom je to však poslabšie. Treba si urobiť menší výlet. Do Skalice napríklad. A tam načrieť do nejakej tej sauvignonovej studničky. Brillat – Savarin by mal radosť. Sobáš špargle a staršieho Sauvignonu nemá chyby–chybičky. Viem o čom píšem, veď mám zo Skalice manželku...
Diskusia k článku