Vinohradnícky hon Folegrunty, až tam kdesi na hraniciach s pezinsko–cajlanským chotárom, bol najpôvabnejší kus modranského okolia. Vinič tam rástol na kameni a na piesku, na rúnach kvitla materina dúška, na kameniciach dozrievali drienky a na lúkach sa darilo jedlým gaštanom a mišpuliam.
Reč je o mišpuli germánskej. Jej japonská sestra v našom klimatickom pásme nerastie. Mišpule sme chodili zbierať až po oberačkách. Plody boli tvrdé, kyslé, horké a nejedlé. Museli sme byť trpezliví. Drobné plody mišpúľ sa museli uložiť do debničky a uskladniť vo vlhšej pivnici. Tam mäkli a dozrievali celé týždne. Až potom sme ich mohli okoštovať a v kuchyni sa s nimi „pohrať“...
Dnes nám mišpule rastú v záhrade. Každý rok ich naoberám dve plné debničky. Ak ich dobre skladujem, vydržia aj pár mesiacov. Zašiel som do pivnice a mišpule boli akurát. Umyl som ich, očistil a z každého plodu vytlačil dužinu. Tú som prepasíroval cez jemné sitko. Mišpuľové pyré som potom krátko povaril, zahustil hrubou orechovou múkou, ochutil trochou vanilkového cukru, trochou škorice a niekoľkými kvapkami karibského rumu. Voňajúcu masu som prepracoval rukami a medzi dlaňami som šúľal jednu guľku za druhou.
V kastróliku na sporáku sa už roztápala čokoládová zmes. Guľky som napichoval na drevené špáradlá, vykúpal ich v čokoláde a položil do papierových košíčkov. Vyzerali nádherne a skvele aj chutili.
Nehltali sa „len tak“. Zapíjali sa „včelím“ vínom starých Rimanov. Tramínom. Nie hocijakým. Padla posledná fľaša nášho tramínového samotoku ročníka 2003...
Diskusia k článku