Ilustrácia: Shutterstock
Občas to býva problém, keď musí Jonáš odcestovať na opačný koniec republiky, kde točia dokument alebo ho nasadia na hranú tvorbu a on má šnúru niekoľkých dní. Vtedy musím zastať rolu mamy aj otca. No nič, vedela som, do čoho idem, keď som si ho brala. Za tie roky som si zvykla a naši synovia sú už samostatní. Zvládajú, čo iným deťom rodičia predostrú na striebornom podnose. Myslím, že je to super, ak v desiatich a dvanástich rokoch vynášajú smeti, vysávajú, utierajú prach, chodia do obchodu na nákup so zoznamom vecí. Je jedno, že polovicu nedonesú, zato si kúpia, čo zjedia skôr, ako otvoria dvere bytu, no zabudnú účet v taške a ja, ako majiteľka obchodu, ak nič iné, ale rátať viem. Aj im to zrátam. Po tom, ako prídem o štvrť na šesť večer domov, keď zatvorím obchodík. Výsledok? Smiech.
Tým dvom svišťom som jednoducho na smiech a aj keď Tomáš v rozkvete puberty trieska dvermi a papuľuje, zachovávam dekórum. Nebudem ho lámať cez koleno, ale tíško vyčkávať, kým puberta odkráča na chromých nohách. Modelová situácia nastala aj včera. Telefonovala som im.
„Tato príde zajtra ráno, chlapci, ja o tri hodiny. Urobte si úlohy a choďte, prosím, do obchodu. Kúpte dvanásť rožkov. Zohrejte si francúzske zemiaky, nechajte z nich porciu pre tata a aj ja by som z nich rada ochutnala a...“ ďalej sa nedostanem. Preruší ma mutujúci hlas. Nepatrí mutantovi, ale môjmu synovi.
„Oukej, mamina, stačilo. Vieme, čo máme robiť. Splniť úlohy, inak nás vrátiš do pôrodnice. To sme už počuli stokrát.“
Pokrútim hlavou, keď mobil ohluchne. Pomyslím si, mám geniálne deti. Napadne mi, že rovnakých géniov majú všetky matky. No nič, musím sa sústrediť na zákazníkov. Usmejem sa v duchu, aj na mladú mamičku, ktorá si vyberá čiapočku pre svoju malú princeznú v kočiariku. Keď prídem domov, už po vystúpení z výťahu počujem hurónsky smiech. Chlapci majú dobrú náladu, super, znovu sa usmejem.
„Som domaaa!“ zakričím, vyzúvajúc sa v predsieni bytu.
Chlapci nedobehnú do predsiene, ako to ešte donedávna robili, no chvalabohu, ešte stále sa dajú pobozkať na vlasy a na čelo, keď sa zvítame alebo odchádzame z domu. Bozky na dobrú noc sa akosi vytrácajú. „Kde sú rožky?“ spýtam sa, keď skontrolujem truhlicu na pečivo. „Prečo ste neboli v obchode?“
Cítim, ako sa vo mne zbiera podráždenosť. Len nevypustiť leva z klietky.
„Ale veď sme boli a rožky kúpili, ako si kázala,“ oponuje Tomáš.
„Aj sme ich zjedli. Všetky,“ doplní brat brata.
„Chcete povedať,“ urobím dramatickú pomlčku, pretože sa mi to nechce veriť, „že ste schosnovali dvanásť rožkov?“
„Trinásť, pánboh pri nás, ako zvykne hovoriť babka Dorotka. Kúpili sme o jeden naviac, lebo číslo trinásť je šťastné číslo, však, mamina.“
„To ste jedli suché rožky?“
Napadlo mi, že hádam si ich natreli maslom. Cúvajú dozadu, obaja, kroky smerujúc do kuchyne. Išla som za nimi.
„Mami, ty neuveríš, ale sami od seba sme kúpili aj ľadový šalát pre Fufa a pol kila parížskeho a feferónového šalátu,“ povedal Bobo a obzrel sa, aby nezakopol o prah dverí do kuchyne.
„Moje nervy! A čo vy neviete, že z feferónov sa vyhádžete, že budete mať ksichty... teda tváre ako ropuchy? To vám nestačí puberta?“ Oj, zaťala som do živého. To som fakt prehnala. Ale tí dvaja, aj keď som čakala, že sa nafúknu ako vzducholode, sa len uškrnuli. Odhrnula som ich z cesty, keď mi chceli zabrániť otvoriť chladničku a skontrolovať jej obsah.
„Synovia, asi ich fakt vrátim ako reklamáciu do pôrodnice, sa nesmiali, oni híkali od hurónskeho rehotu.“
,,Kde sú francúzske zemiaky?“
Chladnička, aj keď mala brucho veľryby, bola prázdna. „Všetky sme zjedli. Nemáš tak dobre variť,“ zaškeril sa Tomáš a ja som musela vyzerať ako kapor vyhodený na súš. Pomyslela som si, len pokojne, Agáta, máš chlapcov vo vývoji, nezjedia len to, čo sa trasie na tanieri, nevynímajúc huspeninu, lebo tá mi vždy dobre sadne a nechveje sa. Fakt, že umyli pekáč po tom, čo zjedli francuzáky, za to majú u mňa bod. K dobru.
„A ja, čo mám teraz jesť?“
„Mamina, v rúre ťa čaká prekvapenie,“ zachichúňal sa Bobo do dlane. Brat ho kopol. Videla som to. Ja mám oči všade. Rúra však bola vypnutá a studená. Podvedome som sa jej chytila. „Mäsko. Len nevieme, či máš naň chuť.“
Tak toto je prekvapenie. Aké milé! Moji synovia sa chytili varechy. No nie je to úžasné? Nemám pravdu o tom, že moje deti sú geniálne? Úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu a keď Tomáš a Bohuško odstúpili od rúry, aby mi uvoľnili miesto, otvorila som rúru. Zvrieskla som od preľaknutia. Na pekáči vystlanom listami ľadového šalátu sedelo naše chlpaté morské prasiatko, náš Fufo, a dávalo si do ňufáka. Prežúval šalátové listy tak rýchlo, ako rýchlo trepoce kolibrík krídlami. Upieral na mňa očičká čierne ako korenie, akoby sa bál, že mu zjem šalát. Synovia, asi ich fakt vrátim ako reklamáciu do pôrodnice, sa nesmiali, oni híkali od hurónskeho rehotu. Tlesli si do dlaní, márnosť šedivá!
„Zabudli sme zapnúť rúru,“ povedal medzi smiechom Tomáš a vytiahol Fufa aj s pekáčom na sporák.
„Vy barbari!“ skríkla som na nich.
„Nevieme, čo sú barbari, ale asi to nebude nič lichotivé,“ Bobo použil slovíčko, aké z jeho úst doteraz nikdy nevypadlo. No nič, vidno, že veľa číta. Apropo... pekáč, na ktorom boli francúzske zemiaky, som o pár chvíľ našla v kúpeľni. Vo vani. Neumytý. Ech, potvory malé... teda o hlavu vyššie odo mňa, akí sú vynachádzaví. Celí po tatovi.
Diskusia k článku