So značkou Hubert sa spája všetko, čo prináleží veľkému vínu – mieša sa v ňom dráma dvoch storočí, láska i úklady, vzostupy aj pády ľudí, ktorí mu zasvätili svoj život, rozkvet aj zánik Rakúsko-Uhorska, šumia v ňom dejiny Československa, farskej republiky aj štátu v znamení červenej hviezdy až po súčasné občianske Slovensko.
Hubert je obrazom spoločnosti, nerozdeľoval ju, ale spájal, nech ľudia stáli na tej či onej strane barikády. S jeho dúškami si užívali pocit povznesenia nielen korunované hlavy, aristokracia, prezidenti, ale aj milióny prostých občanov. To víno podčiarkujúce nezabudnuteľnosť úspechu, rúca bariéry a konvencie a opojne ľudí zjednocuje.
Hubert ako každé veľké víno miluje hierarchiu, hodnosti, prívlastky, ale ctí si nadovšetko poctivú prácu a nápad, lebo je ich výsledkom. Odkedy je medzi nami, kraľuje salónom, cíti sa v nich doma, lebo miluje krásu, ktorú vie podčiarknuť elegantný pohár na štíhlej stopke. Práve v ňom vidíme nekonečné reťaze živých bubliniek, symbol uvoľňujúcej sa energie slnka načas človekom skrotenej do vína. Nečudo, že toto víno nám pripomína nespútaný život.
Čo je pravda a čo legenda
Pocit, ktorý ovládne ľudí, keď ochutnajú skvelé šumivé víno, prvý opísal francúzsky benediktínsky mních Dom Pérignon. „Poďte bratia, rýchlo, ochutnávam hviezdy,“ zvolal po tom, čo mu ústa pošteklilo ihravé šampanské. Bolo to v 17. storočí, keď Francúzsku vládol Ľudovít XIV. prezývaný Kráľ Slnko. Aj on sa chcel dotknúť hviezd vo svojom luxusnom sídle vo Versailles, kde sa podávalo šumivé víno zo Champagne, jeden zo symbolov vinárskeho „haute couture“, v ktorom sa prelína kreativita, precíznosť a exkluzivita.
Kto by po takom víne aspoň raz za čas nezatúžil?
O storočie neskôr si momenty slávy so šampanským užíval aj Napoleon, prostý vojak, ktorého na samý vrchol spoločnosti vyniesla Veľká francúzska revolúcia. Ako vojvodca ovládol Európu, ako politik jej dal Občiansky zákonník a tým otvoril cestu k demokratizácii európskej spoločnosti, ktorou sa šírila francúzska kultúra – šampanské sa stalo jej neodmysliteľnou súčasťou.
Napoleonove vojská vstúpili aj do Bratislavy, svedčí o tom aj Prešporský mier, zmluva podpísaná v roku 1805 po bitke pri Slavkove. V meste oddychovali a liečili si zranenia vysokí francúzski dôstojníci, ktorí si šampanské viezli so sebou. Bolo súčasťou ich životného štýlu. Práve v tom čase mohol ochutnať šampanské aj lekár Michael Schönbauer, ktorý stál spolu so svojím priateľom Johannom Fischerom, obchodníkom s koloniálnym tovarom pri zrode prvého šumivého vína vyrobeného mimo územia Francúzska.
Základom legendy o vzniku Huberta je však iný, ľudským srdciam bližší a podmanivejší príbeh. Vznikol časom, tak ako rástla obľúbenosť prešporského šumivého vína. Je to krásna rozprávka.
Zranený napoleonský vojak pochádzajúci zo Champagne Johann Evangelista Hubert sa zotavoval zo zranení po neslávnom Napoleonovom ťažení do Ruska. Zamiloval sa do krásnej ošetrovateľky Paulíny, kvôli ktorej sa rozhodol nevrátiť sa domov. Milovník šampanského sa usadil na Slovensku a začal s výrobou šampanského z malokarpatských prešporských vín.
V legende, ako to už býva, sa miešajú fakty s tým, čo vínu pridáva príťažlivosť – láska prenášajúca hory a prinášajúca zrod fantastického vína. Johann Evangelista Hubert naozaj existoval, ale nebol to on, kto stvoril slávne víno, lež spomínaní dvaja bratislavskí mešťania. Rozmáhajúci sa obchodník Johann Fischer vložil do vývoja čoraz populárnejšieho šumivého vína potrebný kapitál a jeho vynaliezavý spoločník doktor Michal Schönbauer zasa nápad, vynaliezavosť.
„Doktori medicíny v tých časoch disponovali jedinečnými vedomosťami z fyziky a chémie a naprieč celým kontinentom často práve oni posúvali vedu a poznanie ďalej,“ líči rolu Michaela Schönbauera historik Štefan Hrivňák v knihe Zlaté bublinky. Je to vynikajúci dokument približujúci dejiny jedného z našich najslávnejších vín, na vzniku a tvorbe ktorého sa podieľali najlepšie a najpodnikavejšie umy etnicky pestrého mesta a krajiny vôbec. Nielen v 19. storočí, ale aj neskôr v 20. a 21. storočí. Opäť sa tak potvrdilo, že víno je spoločným dielom jednak mnohých národov a ich vzájomne sa ovplyvňujúcich kultúr, jednak rôznych profesií, o znalosti ktorých sa pri svojom raste opiera.
Erbové víno monarchie
Písal sa rok 1825, keď sa Schönbauer podporovaný Fischerom pustil do výroby šumivého vína. Keď im zašumelo v pohári, nazvali ho Uhorským šampanským. Pojem šampanské nebol ešte teritoriálne vymedzený, stalo sa tak až takmer o sto rokov neskôr v roku 1908, keď Francúzom začala dýchať na krk silnejúca konkurencia.
Bolo ňou vtedajšie Uhorsko, ktoré sa na sklonku 19. storočia stalo druhým najväčším výrobcom šumivých vín v Európe. Na tomto vzostupe sa významne podieľala Bratislava. Uhorské šampanské sa míňalo jedna radosť, hoci fľaša sa predávala za jednu zlatku a dvadsať grajciarov, na porovnanie, bochník chleba stál deväť grajciarov.
Firma prosperovala, ale ako starli jej zakladatelia, bolo treba vyriešiť otázku následníctva. V roku 1875 vstúpili do vinárskeho podniku Hubertovci. Práve oni sa zaslúžili o ďalší rozmach spoločnosti, dali jej meno, ktoré je dodnes pojmom, a stvorili aj legendu, čo sa pri pohári šumivého vína tak dobre počúva. Vstupom Hubertovcov zisťujeme aj skutočnú rolu krásnej ošetrovateľky zraneného vojaka.
Bolo to trošku inak, ako znie legenda. Paulína Hubertová, krátko po tom, čo sa vydala za Johanna Evangelistu, ovdovela. Firmu prevzala do svojich rúk len ako 24-ročná matka troch detí.
Keď sa s odstupom poldruha storočia zhovárame o situácii Paulíny Hubertovej s Petrom Krúpom, súčasným riaditeľom Hubertu J. E. Sereď , reprezentujúcim ôsmu generáciu zveľaďovateľov ojedinelého vinárskeho podniku, opíše špecifickú rolu ženského elementu vo víne aj v podnikaní, ktoré bolo dovtedy výlučne mužskou záležitosťou.
„V 19. storočí plnom revolúcií a emancipačných snáh bolo vdovstvo jedinou príležitosťou, keď sa ženy v biznise mohli dostať na úroveň muža podnikateľa a riadiť firmu. V tomto je osud vdovy Paulíny Hubertovej a slávnej francúzskej vinárskej vdovy Veuve Clicquot, dnes slávnej francúzskej značky, navlas rovnaký. Obe spájala vnútorná sila, odhodlanie a nepochybne aj manažérske nadanie,“ všíma si Peter Krúpa.
Paulína úspešne riadila podnik koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Zaslúžila sa o zviditeľnenie Huberta na všetkých vtedajších svetových výstavách – v Paríži, Bordeaux, Viedni, Budapešti – čo otvorilo vínu cestu do sveta. Hubert sa stal dvorným dodávateľom šumivého vína na cisársky dvor Františka Jozefa I., bol teda erbovým vínom monarchie. Bol to výsledok Paulíninho podnikateľského úsilia a kreativity. Slovensko ani netuší, akú mimoriadne schopnú manažérku jej prinieslo búrlivo sa rozvíjajúce 19. storočie.
V roku 1896 sa konala v Budapešti miléniová výstava, na ktorej ponúkli cisára Františka Jozefa I. pohárom šampanského Gentry club. Nadšený mocnár spontánne vyjadril potešenie, ktoré mu víno prinieslo. „Toto šampanské je vynikajúce“, zvolal muž, ktorý inak držal svoje emócie na uzde. Gentry club bol najslávnejším šampanským z obdobia pred prvou svetovou vojnou. Historik Štefan Hrivňák má nepochybne pravdu, keď tvrdí, že Hubertovci prezentovali toto víno „ako dobre narodené (tradícia a terroir) a dobre vychované (technologický postup). Slovo Gentry odkazovalo nielen na ušľachtilý pôvod, ale aj na občiansku zodpovednosť, jeho činy a správanie, ktoré mali viesť k zušľachťovaniu celej spoločnosti.“
Z centra na perifériu
Rolu vína v spoločnosti udávajú naozaj ľudia, ktorí ho formujú. Po Paulíne manažoval rodinný podnik jej jediný syn Henrik. Šikovne ho previedol cez obdobie rozpadu monarchie a začlenil do hospodárskych a spoločenských štruktúr novej Československej republiky. Tá sa zaradila zakrátko medzi desať najprosperujúcejších ekonomík sveta. „Šumivé víno sa stalo cenovo dostupnejšie a mohlo si tak dovoliť širšie spektrum záujemcov,“ glosuje novú situáciu spred sto rokov Štefan Hrivňák, keď šampanské schádzalo z najvyšších poschodí spoločností k vrstvám, čo si ho dovtedy nemohli dovoliť.
Hubert sa pod Henrikovým vedením dožil aj konca druhej svetovej vojny, keď jeho pivnice vyplienili najprv ustupujúce nemecké vojská a potom vojaci Červenej armády. Pár týždňov po tom, čo dohrmeli delá, obnovená republika uvalila na vinársky podnik nútenú správu a po Víťaznom februári 1948 bola firma znárodnená.
Henrik Hubert, muž vyberaných spôsobov, mal tragický osud. V rámci smutne známej akcie B ho vysťahovali v päťdesiatych rokoch z Bratislavy a život dožil v biede v dedinke Štós. Zomrel zabudnutý v roku 1959. O 57 rokov neskôr si jeho rolu pripomenula spoločnosť Hubert. J. E. Sereď, keď mu dala postaviť kamenný pomník s odkazom pre nasledujúce generácie: „Odišiel, ale zanechal po sebe odkaz a tradície zakladateľov výroby šumivých vín na Slovensku. Česť jeho pamiatke“, znie nápis na pomníku posledného z Hubertovcov. Jeho manželstvo bolo bezdetné.
V čom vlastne spočíva odkaz hubertovských tvorcov najúspešnejšieho slovenského vína? Keď prídeme na Vinársku ulicu v Seredi do sídla Hubert J. E. Sereď, na recepcii zaujme odkaz Jána Evangelistu Huberta: „Čestnosťou a pracovitosťou usiluj sa ísť vpred.“ Práve obnovenie týchto cností priviedlo Hubert po neľahkých úvodných desaťročiach žitia v ľudovej demokracii k postupnej obnove postavenia výnimočného výrobcu šumivých vín.
Od roku 1952 sa Hubert vyrába v Seredi. Bezmála po trištvrte storočí podaktorí milovníci vína ani netušia, že firma začínala v Bratislave. Možno aj preto, že po „šampusárni“ na Radlinského ulici v Bratislave nezostalo ani stopy. Zbúrali ju v roku 1974 a na jej mieste dnes stojí Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave. Študujú tam budúci vinári, aspoň nejaké symbolické prepojenie s miestom, kde sa vyrábalo v Bratislave slávne šumivé víno.
Kreativita, precíznosť a exkluzivita
V Seredi medzitým vyrástlo moderné vinárstvo. Dnes je súčasťou spoločnosti Henkell International GmbH, kam patrí napríklad aj slávna španielska značka Freixenet. Hubert má ojedinelé postavenie na trhu, napriek tomu, že výrobcov šumivého vína každoročne na Slovensku pribúda, hlavný prúd milovníkov šumivého vína kráča pod vlajkou Hubertu. Nesporne sa o to zaslúžil z veľkej kolekcie vín Hubert De Luxe, v ostatných piatich desaťročiach fenomenálne úspešné šumivé víno.
Keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia kreovala receptúra Hubert De Luxe, jeden z jej tvorcov, vynikajúci degustátor Michal Valachovič, vytypoval s kolegami aromatické muškátové odrody v kombinácii s Irsay Oliverom. Toto šumivé je produktom tzv. asti metódy, pri ktorej víno kvasí nie vo fľaši ako pri Méthode Traditional, ale v uzavretých nádobách. Víno má veľmi jemné bublinkovanie, výraznú muškátovú vôňu, prirodzenú cukornatosť a nízky, len 7-percentný obsah alkoholu.
Hubert De Luxe je nadčasové šumivé víno – celý svet sa dnes dožaduje menej alkoholických sviežich vín. Vystihnúť dobu a jej vkus – aj v tom sa skrýva vinárske umenie.
Hubert patrí k najmodernejšie vybaveným vinárstvam minimálne v strednej Európe. Ostatne zvládajú tu produkciu šumivých vín všetkými dnes známymi technológiami, teda aj Charmat metódou, asti metódou či transváznou metódou a, samozrejme, aj tradičnou metódou.
„To čo sa ani po 200 rokoch nezmenilo, je základný recept na výrobu kvalitného sektu, ktorého základné ingrediencie sú: kvalitné hrozno, skúsenosti a um pivničných majstrov, kvalitná a estetická adjustáž a, samozrejme, umenie predať výsledný produkt,“ zhrnul podstatu výnimočnosti Hubertu na oslavách dvojstoročnice značky Peter Krúpa, ktorý manažuje spoločnosť posledných 24 rokov.
Pri 200. výročí značky vyrobili v Seredi limitovanú sériu ojedinelého cuvée Hubert 200 Jubilée. Je oslavou majstrovstva, remeselnej zručnosti a prejavom úcty k tradícii, ktorá siaha až do roku 1825. Toto víno pochádzajúce z Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti hovorí o spätosti vinárstva so slovenskými vinohradníkmi, o tom, že sa tu rodia mimoriadne kvalitné vína. Patrí naozaj do svetovej elity kvalitou i ojedinelou „perzistenciou“, dĺžkou produkcie. Nie náhodou je Hubert jedným z mála nepretržite pôsobiacich producentov šumivého vína na svete. To jasne hovorí o veľkom vinárskom talente, cite a húževnatosti malej krajiny uprostred Európy.
Aká je budúcnosť Hubertu? Peter Krúpa na túto otázku odpovedal ako vinár filozof. „Keď stretneme po prvý raz neznámeho človeka, zvyčajne vieme na základe jeho výzoru, štýlu komunikácie odhadnúť, v akej životnej etape sa momentálne nachádza. Pri firmách je to komplikovanejšie. Ani ja neviem odhadnúť, v akej životnej etape sa Hubert momentálne nachádza. Či je to mladosť, dospelosť, alebo zrelosť. Ale tak je to aj správne, lebo reálny vek Hubertu odhalí až budúcnosť.“
Veľa zdravia a šťastia, Hubert, nech robíš život na Slovensku radostnejším aj v rokoch nasledujúcich.
Diskusia k článku