Obrovská ríša s dobrou polovicou slovanských národov, ktoré boli v útlaku. Prišla však prvá svetová vojna a roky 1918–1919. Monarchia sa zrútila a vznikli nové európske štáty. Dejiny prešli transformáciou, zostal len „revanš“, spomienky, nostalgia.
Zostali však aj ľudia, ich zvyky a zabehnuté spôsoby každodenného života. Ich súčasťou, akože inak, bola a zostala aj rakúsko–uhorská gastronómia. Zostala viedenská roštenka, šniceľ, maďarské guláše i paprikáše, pražská šunka aj plzenské pivo, slovenské halušky, ba aj viedenská nátierka Liptauer...
Prelistoval som desiatky kuchárskych kníh a vyberal to, čo zostalo na tanieroch v mojom najbližšom okolí. Budete prekvapení, ale bol to obyčajný krupicový trhanec. Po nemecky „schmarn“, po česky smaženec a po našom, po modransky „šmorn“. Vzácne písma píšu, že vrcholom šmornového umenia bol „kaiseršmorn“, obľúbený pokrm Františka Jozefa I. Sušené hrozienka sa napred namočili do rumu, vystískali a usušili. Žĺtky, cukor a trochu soli sa potom rozšľahali do podoby svetložltej hmoty. Až potom sa pridalo mlieko, múka, vanilka. A cesto sa znovu mieša, pridajú sa hrozienka a veľmi tuhý sneh ušľahaný z bielkov. Na panvicu s rozpáleným maslom sa potom nadávkuje asi polcentimetrová vrstva cesta, ktorá sa zohrieva asi päť minúť na malom plameni. Keď spodná časť cesta zožltne, prehodí sa na druhú stranu a ďalších päť minút sa smaží. Hotový šmorn sa potom dvoma vidličkami roztrhá na 6 – 8 kusov a podáva sa na teplom tanieri so slivkovým kompótom. A dobrota je na svete!
Existujú však aj iné rakúske šmorny. Žemľový šmorn sa napríklad piekol v špitáloch a bol aj súčasťou vojenskej kuchyne. České vydanie „Synonyma apothecarum“ dodáva, že ozdobou takej variácie šmornu boli cibéby a hrozienka zo starej rakúskej sorty Vitis vinifera L. nazývanej kozie cecky! I tá je napokon súčasťou dedičstva gastronómie starého Rakúsko–Uhorska...
Diskusia k článku