Foto: Shutterstock
Najstaršie sladké pečivo
Medovníky sú vôbec najstarším sladkým pečivom, ktoré ľudstvo pozná. Prvé písomné zmienky o malých medových koláčoch s korením sa objavili okolo roku 350 pred n. l. Medové sladkosti poznali už starí Egypťania, dokazujú to nálezy z hrobov. Aj Rimania miesili cesto, na ktoré natierali med a potom ho piekli.Po zániku Rímskej ríše zmizli z Európy aj perníky a predpokladá sa, že sa na starý kontinent znovu dostali z Blízkeho východu s križiackymi výpravami v 11. storočí. Vracajúci sa križiaci priniesli z Blízkeho východu recepty na korenený chlieb. Doň sa dával najmä zázvor, ktorý bol nielen chutný, ale mal aj vlastnosti, ktoré pomáhali konzervovaniu pečiva.
Podľa inej legendy sa perníky dostali do Európy o 100 rokov skôr. Priniesol ich arménsky mních, ktorý prišiel zo západného Grécka a usadil sa vo Francúzsku. Tam sedem rokov učil piecť perníky miestnych mníchov. Je však dosť možné, že sa do Európy dostali obidvoma cestami.
Sladké liečivo
Vieme, že perníky, ako ich poznáme dnes, najprv piekli v mužských aj v ženských kláštoroch. Perník bol obľúbený vďaka svojej dlhej trvanlivosti, keďže sa dal skladovať a mnísi ho počas horších čias rozdávali.Hoci sa to dnes zdá neuveriteľné, perníky boli voľakedy považované aj za liečivo. Napríklad švédske mníšky piekli špeciálne druhy na zmiernenie tráviacich ťažkostí a v Anglicku sa tiež predpokladalo, že toto pečivo je doslova medikamentom. Spisovateľ zo 16. storočia John Baret opísal perník ako „druh koláča alebo pasty, ktoré sa vyrábajú na upokojenie žalúdka“.
Medovníky sa nejedli len na Vianoce, ale aj na Veľkú noc alebo v iných obdobiach, boli vtedy súčasťou pôstnej kuchyne. A prečo sa stali symbolom Vianoc? Podľa jednej teórie sa tak stalo počas 30–ročnej vojny, keď bol nedostatok všetkého jedla. Preto vzácne suroviny ako koreniny a med odkladali len na najväčší sviatok v roku, čo boli Vianoce.
Hlavné mesto medovníkov
Mimoriadnu popularitu získali medovníky v Nemecku, kde sa prvýkrát spomínajú na konci 13. storočia. Keďže na ich výrobu bolo potrebné vzácne korenie zo vzdialených krajín, piekli ich najmä v mestách, ktoré boli dôležitými obchodnými uzlami, ako Kolín nad Rýnom, Augsburg, Ulm, a najmä Norimberg. Všetky boli vtedy obklopené lesmi a lúkami, o včely a med teda nebola núdza.
Perníky v tvare figúrok sa vraj prvýkrát objavili na dvore kráľovnej Alžbety I., ktorá nimi obdarúvala zahraničných hodnostárov.
Norimberg bol dokonca vyhlásený za hlavné mesto perníkov. Vytvorili tu aj špeciálny druh, ktorý sa volá oblátkové medovníky – preto, lebo cesto sa pečie na oblátkach. Doteraz sa robia najmä z vajec, medu, cukru a z najemno alebo nahrubšie rozdrvených mandlí, lieskových alebo vlašských orechov, prípadne z marcipánovej hmoty. Múka a škrob tvoria menšiu časť, čím menší je podiel múky, tým je perník kvalitnejší.
Foto: Pravda - Robert Hüttner
Ďalším medzníkom v histórii boli perníky s obrázkami – najprv svätcov a potom aj svetských predmetov. Tie začali pernikári vyrábať a predávať od 15. storočia. Najskôr ich piekli len v kláštoroch, no postupne prechádzalo medovnikárske umenie na majstrov medovnikárov. Tí sa líšili od klasických pekárov a cukrárov a mali aj svoje cechy. V niektorých mestách dokonca nemohol nikto iný počas roka perníky vyrábať a predávať, piecť ich bolo povolené pre všetkých len pred Vianocami a Veľkou nocou.
Talizman aj kráľovská pochúťka
Perník sa stal obľúbenou pochúťkou na stredovekých festivaloch i jarmokoch a dokonca existovali aj špecializované perníkové trhy. V Európe sa už vtedy dalo vyberať z perníkov v tvare srdiečok, hviezdičiek, vojakov, detí, jazdcov, trúb, mečov, pištolí a zvierat a predávali ich najmä v nedeľu pred kostolmi.Perníky sa vyrábali a kupovali aj k jednotlivým náboženským udalostiam. Zdobené perníky putovali ako darček dospelým a deťom alebo boli symbolom lásky. V minulosti sa kupovali najmä na svadby, kde sa perníky rozdávali svadobným hosťom. Vyrábali sa aj ako dekorácia na okná. Najzložitejšie sa zdobili aj ľudovými vzormi, často s použitím farieb, a tiež sa skrášľovali lístkovým zlatom. Dokonca sa nosili aj ako talizman v boji alebo ako ochrana pred zlými duchmi.
S perníkmi sú spojené dokonca aj kráľovské hlavy. Perníky v tvare figúrok sa vraj prvýkrát objavili na dvore kráľovnej Alžbety I., ktorá nimi obdarúvala zahraničných hodnostárov. Dodnes sú v Anglicku spojené s obdarovávaním sa počas Vianoc a nazývajú sa „gingerbread man“.
Perníky patrili v 18. storočí aj do škótskeho parlamentu – jeho členovia si nimi spríjemňovali poludňajšie prestávky ako poriadni gurmáni. V tajnej zadnej miestnosti si sladučké koláčiky namáčali do whisky, rumu alebo do brandy. Spojenie perníkov s alkoholom však nebolo bežné len v škótskom parlamente, v minulosti sa perníky tradične namáčali aj do portského alebo iného vína a robilo sa to najmä v zime.
Foto: Shutterstock
Tajomstvo perníkovej chalúpky
Rozprávku o perníkovej chalúpke pozná každý. Ako však vznikla tradícia robiť z medovníkového cesta trojrozmerný domček? Podľa niektorých bádateľov boli prvé perníkové domčeky výsledkom známej rozprávky bratov Grimmovcov o Jankovi a Marienke. Po vydaní rozprávky, ktorá sa stala veľmi populárnou, vraj začali nemeckí pernikári robiť zdobené rozprávkové domčeky z voňavého cesta. Stali sa populárnymi najmä počas Vianoc, pričom táto tradícia sa dostala spolu s nemeckými prisťahovalcami aj do Ameriky.Podľa iných historikov potravinárstva to však bolo s perníkovými domčekmi úplne naopak a bratia Grimmovci v rozprávke hovorili o niečom, čo už existovalo.
To podporuje tretia teória, podľa ktorej je pôvod perníkových chalúpok oveľa starší. Ešte pred narodením Ježiša Krista si vraj študenti jedného rabína vyrábali domčeky z chleba, ktoré potom jedli, aby živili nádej na príchod Mesiáša. Domčeky z chleba preto, lebo Betlehem, kde sa mal podľa proroctva Ježiš narodiť, znamená v hebrejčine „dom chleba“. Raz rabínovi navrhli pridať do chleba zomletý zázvor, aby mal lepšiu chuť. A prvý perníkový domček bol na svete.
Nech je tak či tak, aj perníkové domčeky, rovnako ako všetky medovníky v akomkoľvek tvare, vedia dodať Vianociam to ozajstné čaro.
Diskusia k článku