Obyčajné pokračovanie v Amerike.

Konečne moja izba./Kde sme mi v tej dobe snívali o kreditných kartách/.Skoro som si vykĺbil ruky na futrách do izby.Špinavé topánky a koberec vysoký biely asi tak na desať centimetrov.Ako správne vychovaný mládenec som sa pred izbou vyzul./On si myslel,že som asi moslim/,topánky vzal a sotil ma do izby.Jediné,čo ma tešilo,bol môj kufor pri skrini.Konečne-vydýchol som.Pani svokra,ako správna druhá mama mi zabalila šunku,klobáse,cibuľu a kus chleba-nikto predtým v Amerike nebol,len tak pre istotu!Keď som sa konečne ubytoval-neviem to inak nazvaťA konečne ten kávový človek ma nechal na pokoji,síce čakal pri dverách ako picino ale podal som mu aspoň ruku.Ale bolo to asi málo,lebo nechcel sa nejako vypariť z izby.Ale inšie mu neostalo neborákovi-z vlka slanina nebude.Potom konečne som začal zháňať mojich dvoch kolegov.Ideme požuvať tú šunku s cibuľou.Z dverí som vystrčil len hlavu,lebo som sa bál,že sa dvere sa zavrú a môj americký sen skončí.Zaujímavé bolo,že tiež mali len hlavy vonku z dverí.Kričím-poďme sa najesť.Popchali topánky do dverí a konečne boli hody u mňa na izbe.No viacej priestoru mi neostáva na písanie,ale dokončím,ako sme varili tú kávu.Prajem veĺa pekných chvíľ pri čítaní zážitkov.