Tak aj dnes som pri príprave obedového menu využil chvíľku ktorá sa mi naskytla pri tom, že mäsko v kuchte a viedenske knedličky potrebovali pol hodinky samostatného varenia pri ktorom som bol vlastne nepotrebný. Mozog zapracoval, mužské myslenie dopredu sa zaplo a ja som si v duchu povedal, že ak tu polhodinku využijem a pozametám schody na schodišti, poobede uvidím „zelenú“. Od myšlienky k činu krok. Prácu som dokončil ale už keď som vchádzal do bytu ozvalo sa vo mne tušenie problémov. Jeden z vnemov, čuch, ma nesklamal. Mäsko prihorelo. A hoci som ho manželke pri stolovaní naaranžoval tak, že nič nezbadala, predsa som sa len bál pozrieť jej do očí. Čo ak tam svieti červená???
A tak tu sedím, ochudobnený o najnovšie informácie zo sveta a dym vsiaknuty vo svetri a píšem vám tento smutný príbeh aby tu bolo veselšie.
... a takto som ju podával!!