Každý domorodec má „svoje“ miesta a v dobrej sezóne ide do lesa takmer na istotu . U nás sa nehovorí „idem hľadať hríby“ ale „idem zbierať hríby“ alebo aj "idem pozbierať hríby":-)
Môj otecko bol vášnivý hubár . Keď začali rásť , tak bol takmer denne v lese a nosil domov košík za košíkom . Doniesol , položil na stôl a už sa o nich viac nezaujímal . Až keď boli na tanieri .A mamička hríby čistila a čistila , krájala, sušila ,zavárala alebo rozdávala :-)
A pritom si stále hundrala popod nos „ co mam robic s teľimi kozarami , poraži me už raz z nich , furt toto čiscic - ta to ja koho zabila , že som tak potrestana?!“ Nuž , trest to síce nebol , ale otecko v domácnosti nepomáhal a mamička mala dosť práce aj bez tých hríbov .Bývali sme pri rieke a tak si pomáhala jednoducho – ak objavila v nožičke či klobúčiku hoci iba jedinú dieročku po nejakom nevinnom chrobáčikovi , hríb už aj letel ponad plot do vody :-) Otecko vlastne ani veľmi neprotestoval , veď jemu nešlo ani tak o tie samotné hríby ale o ten pôžitok zo zbierania !
Už ako malá predškoláčka som si uložila do pamäti :
1.s hríbami je veľa práce
2.musia sa dôkladne čistiť
3.nie je žiadúce aby bolo hríbov priveľa...lebo platí bod 1.a bod 2.
Keď som sa vydala , môj muž ihneď podľahol otcovej záľube a začal chodievať na hríby s ním . Mne už v hlave zvonil nie výstražný červený zvonček , ale rovno kostolný zvon !!!
Keď sme tak s mojou mamičkou čistili ich čerstvú „dodávku“ 4 veľkých košov na zemiaky plne hríbov , významne na mňa pozrela , podvihla obočie a zahlásila : “vidiš , čo ťa čaká???“
Mne to už došlo a videla som sa už ako celý život budem musieť v hríbovej sezóne denne čistiť , krájať a sušiť tony hríbov . Zhorkli mi sliny v ústach , úsmev zamrzol a vlasy na hlave sa mi zježili od poznania krutej pravdy :-)
Trvalo mi nejaký čas , kým som našla odvahu situáciu rázne vysvetliť svojmu drahému . Hríby čistiť nebudem ! Nikdy ! Vtedy bol ešte mladý, zamilovaný, nebol by mi odoprel snáď nič na svete . Súhlasil . Možno si myslel , že je to iba dočasné, možno dúfal že žartujem . Čas mu ukázal , že som dosť zásadová a veruže hríby nečistím. To sa občas nechce ani môjmu mužovi a tak sa stáva , že hríby jednoducho zhnijú priamo v košíku:-))
A ryby? To bolo tak....
Môj drahý začal rybárčiť pár rokov po svadbe . Už som ho poznala – ten keď sa do niečoho „zamiloval“ , tak nie vždy poznal mieru :-) Hríbová odysea mojej mamy mi je stále výstrahou a tak som bola už od začiatku „rybacieho obdobia“ ostražitá :-) Jednoducho som mu oznámila , že rybačka mi vôbec nevadí- ale ryby zabíjať a čistiť nebudem . A dokonca ani variť :-) Ach , koľkokrát som bola tomu prezieravému rozhodnutiu vďačná ! Ryby boli jeho novou vášňou a tak každú voľnú chvíľku trávil rybárčením . A darilo sa mu ! Niekedy až neskutočne ! Môj muž je našťastie človek , ktorý rešpektuje predpisy a tak nikdy nedoniesol domov viac rýb ako dovoľoval rybársky poriadok .Nikdy nebral ryby pod mieru a nikdy nechytal ryby mimo lovnej sezóny . Ešte dobre , že existujú obmedzenia :-) Ryby sme mali stále – pstruhy aj obyčajné jalce .Štuky .Zubáče .Úhory. Kapry . Bolene . Plotice aj pleskáče .Karasy .
Pečené .Grilované. Vyprážané. Pečenáče . Rybie fašírky .Údenáče. Rybacie šaláty.
Susedia, priatelia , príbuzní aj známi -všetci boli obdarovávaní rybami . Niektorí sa potešili . Niektorí menej . Viem aj o takých , ktorí sa hanbili odmietnuť a tak ryby „podávali“ ďalej .
Odvtedy neznesiem kaprov ani rôzne ryby ktoré majú veľa kostičiek , nebudem jesť ani pečenáče ani zavináče :-) Na milosť som zobrala iba pstruhy, zubáče a štuky .Odvtedy ani na Vianoce nechcem kapra .Vyprážaného ani pečeného :-)
Času má môj muž už pomenej a tak na rybačku už nechodí . Ešte stále však kupuje palice , navijaky , blyskáče aj pomôcky na robenie mušiek . A každý rok začína predsavzatím , že „tento rok si už konečne čas nájdem“ . Veríte mi , že ho v tom nijako mimoriadne nepovzbudzujem?:-)))
Potom začal včeláriť....ale o tom potom :-)
Na druhej strane – naozaj nemám žiadne predsudky voči hubárčeniu , rýbárčeniu či včeláreniu . Len by som chcela , aby to bolo naozaj také....no , normálne :-)))
Huby nemal rád náš otec, aj keď mama áno, robievala si ich, keď sme boli v lete u starkej a na môj veľký úžas, chutili aj mojim trom starším súrodencom. Mne nie, ale našťastie ma do nich nik nenútil, asi boli radi, že im ostalo viac.
Zato manžel je vášnivý hubár, vyrástol skoro priamo v lese, takže presne viem o čom píšeš. Huby ho zaujímajú, len kým sa nedostanú do košíka. Tiež som sa vzbúrila, frfľanie nepomáhalo, tak to teraz funguje tak, že kým sa čistenia nechytí on, nečistím ani ja. Občas sa pokazia a vyhodia, no a čo, mne je to jedno.
K tomu spravím dobrú kávičku a práca nám ide od ruky.
Ach prečo som si vzala Hubatého?
Ráno o 4.00 hod. by sme vstávali, nachytali, pozbierali a doma by sme čistili, pražili, zavárali, mrazili, grilovali .......... Zavolali deti, napakovali do áut a ráno zasa vyrazili.
Mne sa nastastie nikdy neprejedli a dnes by som dala .... za take rano vselico. Este stastie, ze nas priatelia dodnes z domova zazasobia na vianocne kapustnicove hody, pretoze tie kupovane v deli nestoja moc ani za tu vonu, nie to za tie $$.
Rybarov sme v rodine nemali a az tu som sa naucila jest vsetky mozne plody mora a tiez som este nie z nich prejedena.
Ale chapem- ta praca so susenim nebola lahka, mamka si na trhu privyrobila pekne peniazky a potom nas castovala lebsou varou doma vsetkych. My sme ich susievali rozvesane na hrubych "cvernach" /nitkach/.
rada si tu citam tu tieto vase postrehy a dakuejm za ne.
Tak teda, prvýkrát to bolo pred rokmi, keď deti bolo ešte treba varovať, prišla mama a my s Al Rašidom sme sa dostali na Záhorie - "na strelnycu", ako sme zvykli hovoriť vojenským lesom, kde bola možnosť vojsť s povolením úradov. A ja som sa tam teda dostala! A práve boli dni, keď sa hríbom darilo, aj keď sa im nechcelo. Vošli sme do lesa, všade tíšina , hríby bolo "cícit" všade. A hneď pod stromami na machovom kopečku nás vítala celá armáda hríbov, od najmenšieho po ten najväčší. Od radosti som zvískla, opatrne odrezovala, čistila, ukladala do košíka. Netrvalo dlho, keď zrazu akýsi divný zvuk preťal ticho lesa. Akoby kaťuša zavískala a niekde v diaľke čosi buchlo. Zdrevenela som jak starý kaleráb. Muž mi hovoril, že kľud, to je ďaleko. Ale keď to hvízdanie a búchanie neprestávalo, už ma to vyľakalo tak veľmi, že som sa miesto chôdze, plazila po tráve a suchom lístí ako partizán. A bolo po radosti, ale domov sme prišli s dvomiplnými košíkmi a ja som sa zapovedala, že už viacej "na strelnycu" nepôjdem. Ešte dlho po tom,som sa budila aj pri hrmení, keď prišla letná búrka.
Druhýkrát to bolo v Martinských lesoch, kde sme boli týždeň na chate. Prvý deň sa syn vybral dolesa, za hodinu prišiel s plným košíkom. Tešili sme sa, čistili, varili. Na druhý deň išiel zase, opakovalo sa to, čistili sme, varili a začali sušiť. Tretí deň sa vybral znvu do lesa a už sme mu s prísne zdvihnutým prstom prikazovali: Ber len mladučké, maličké!
Priniesol ich zase plný košík, to sme už frflali, krájali, frflali, sušili a celá chata smrdela od hríbov tak, že to až nezdravé bolo.
Štvrtý deň sme ho chceli priviazať o psiu búdu, aby do lesa nešiel. Išiel, priniesol, ale čistil si ich sám. Za celý týždeň sa ako - tak hríby presušili, bolo ich toľko, že sme rozmýšľali, ako ich prevezieme domov. Podarilo sa, doma sme ich dosušili v domnení, že bude ich dosť aj hádam na dva roky. Keď sa doma presušili durch, hodili sme ich na váhu. Bolo ich asi pol kila!!!
Ale aj tak hríby ľúbim vo všetkých podobách a veru, zopakovala by som si to po rokoch zase.
pamätám si roky keď bolo hríbov až-až... sušili sme ich na sitách aj sme ich navliekali na cverny a vešali po chodbách.... a tiež to tak bolo, otecko doniesol a viac sa nestaral.... môj muž je tiež veľký hríbar, pozerá do kalendára kedy bude spln, či je dosť vlahy a aj keď je sucho ide sa pozrieť na tie svoje miestečka.... takže nás zásobí, keď je dobrý rok tak aj blízku rodinu...
ja som rada keď donesie, ale keď je toho moc tiež mi ten jeho elán lezie na nervy, ale očistím, našťastie je to u nás tak, že čistíme všetci ktorí sme momentálne doma... ja sa nepýtam, v obyvačke dám na stolík starý obrus, do stredu dám košík z hríbami, rozdám nožíky, staré noviny a musia čistiť všetci, veď môžu pri tom pozerať telku :-) teraz vyzerám jak sekera, ale niekto musí doma aj generálovať :-) takže mne mužova úchylka nevadí, škoda, že nie je potrafený aj rybárstvom to by sme sa mali, doniesol by domov rybku, očistil, vypytval a položil na stôl - tak to je čisté sci-fi, myslím, že by som sa neprejedla... ale čo už nemôžem mať všetko....
a viete čo ešte robí ten môj? keď skončíme s čistením tak skontroluje všetok odpad a zo zdvihnutým obočím mi šibrinkuje pred očami nejakým skapatým hríbom, že prečo som vyhodila dobrý hríb... tak ja ešte aj tie prežraté, alebo také ktoré nepoznám musím vyhadzovať po tajme, lebo on je schopný aj do koša kuknúť, že čože sme to vyhodili ... ale ináč je normálny :-)
Tak jednoducho poviem - su alebo nie .
Kde ? kazdy ma svoje miesta .
Nasla si ? Ano .
To staci . Ved kazdy zdedil "svoje miesta" po otcovi , dedovi ci babicke :-)
Môj manžel mi až závidel, ked mi zavolal cez deň z roboty a ja som bola v lese. Potom to všetko chcel dohnať cez víkendy, tak ma vláčil po celom chotári, ked som už nevládala, stále som sa mu vyhrážala, že s ním viacej nejdem do lesa. Ale ked sa vyberal, že pôjde sám, nedalo mi a išla som zas. A nazberali sme tých hríbov neúrekom, tiež som už niekedy mala nervy čo s toľkými hríbami, ved ich mám plnú mrazničku, kopec nasušených, ale ako som predtým písala, boli sme na to dvaja. Viac menej som tie nasušené porozdávala deťom aj známym, ale pre mňa je to dobrý relax, chodiť po lese a tešiť sa ked nájdem hríb.
ale na hríby chodím s nadšením a babrem sa s nimi tiež s nadšením. na ryby chodí syn (teraz už len jeden), takže aj prísun rybaciny, čistenia a šupín mám ošetrený. a dcérin svokor je hubár - vášnivec, tak sme už na tento rok dohodnutí. :-)))
@ara šidka, na tej strelnycy sa aj tak hríby lovili najlepšie. chodievala som tam (a aj chodievam) zásadne načierno, vždy som dúfala, že ak natrafím na nejakého kontrolóra, že sa mi podarí sa zo všetkého vykecať a dostať systémom ó, ja blbeček, to som ani netušila! ó, priepustka, povolenka, jéžišmária, to treba? som o takom ani nepočula, ale nabudúce už určite a isto-iste budem mať! a môžem už ísť? :-))