Preto už v lietadle som pocítila, že to nebude celkom jednoduché. Viete byť tým pravým vegetariánom, nie je jednoduché ani u nás. Ak nie ste zástancom vyprážaného syra (najlepšie ešte so šunkou) či rizota zo sterilizovanej zeleniny prípadne palaciniek, najväčší výber sa vám dostane v pizzerii. Preto som niekoľko hodín letu strávila pochybovačným pohľadom na svoju susedku - celkom milú Číňanku, ktorá v pravidelných intervaloch zo svojho ruksaku vyťahovala vajíčka na tvrdo a veselo lúpala škrupinky. Preboha, čo tá musí mať za cholesterol, tak ma napadlo.
Vystúpila som na obrovskom letisku v Pekingu a nastal ďalší značný problém. Moja celkom schopná angličtina sa ukázala ako celkom zbytočná a síce som nesmierne rada, že ovládam celú našu slovenskú abecedu aj s jej mäkčeňmi a dĺžňami, na čínske znaky sme jaksi nedozreli. Nakoniec som sa dostala úspešne do taxíka, ukázala svoju čínsku adresu v čínskych znakoch a šťastná sa nechala odviezť do svojho vysnívaného Pekingu. Vystúpila som, oboznámila som sa so základnými vecami ako napríklad že cez cestu prejde prvý ten, kto na ňu vstúpi a je úplne jedno, či ide o autobus, bicykel, auto alebo chodca. Ďalšie zlaté pravidlá - voda z vodovodu sa zásadne nepije, lebo by ma asi zabila a použitý toaletný papier sa hádže vedľa. Nie je problém.
Hneď vedľa domu bol milý supermarket. Tak a ide sa nakupovať. Doma úspešne oboznámená so všetkými druhmi jogurtov, ktoré môžem alebo nemôžem kvôli želatíne, tu totálne dezorientovaná márne hľadajúc aspoň jeden známy výrobok či kelímok s anglickým zložením. Vytiahla som teda svoju tajnú zbraň - slovník a hľadala sóju. Ukázala som to tete, ktorá vykladala tovar a tá mi vzápätí hlavou mykla ku kopue sójových výrobkov. Výber široký, ja spokojná, tak som sa obzerala po supermarkete ďalej. Fascinovali ma niektoré tie druhy ovocia, ktoré vlastne ani neviem ako sa majú konzumovať, smiešna zelenina, keď prišiel zrazu šok do hlavy. Pult so 150timi druhmi tofu. Keď si predstavím to fiasko u nás, že tofu biele alebo údené, ešte aj teraz sa chabo zasmejem. So spokojnou igelitkou som sa vrátila do bytu, kde som sa zoznámila s našou čínskou spoločníčkou, ktorá (ne)chutne sŕkala akúsi zvláštnu polievku z misky. Až neskôr som pochopila, že tými pazvukmi pri jedle ju vlastne vychutnávala..
Nasledujúce ráno som z okna sledovala ulicu plnú bistier, reštaurácií,.. Obdivovala som všetkých tých čašníkov, kuchárov a ostatných pracujúcich v týchto zariadeniach ako každé ráno všetci spoločne mali pred vchodom spoločnú rozcvičku. Všetci poctivo oblečení v uniformách, kuchári dokonca aj s čapicami na hlavách.
Prišiel čas obeda a moja ťažká dilema, kam vkročím. Vybavená s lístočkom s čínskymi znakmi, ktorý obsahoval : „Som vegetariánka, nejem mäso ani ryby,“ som sa odhodlala vkročiť do jednej z tých milión reštaurácií. Posadila som sa a čakala na lístok. Dostala som svoj jedálny lístok a rýchlo vytasila ten svoj. Čašníčka si ho pozorne prečítala, vystrašene na mňa pozrela pohľadom typu „Preboha, a to prečo?“ a s úsmevom mi ukázala na jednu stranu. Úsmev som opätovala, ktorý som ale hneď vzápätí stratila pri pohľade na tie pekné znaky, absolútne netušiac, čo majú znamenať. Popukala som si prsty na rukách, zavrela oči a prstom ťukla do jedného riadku. Vypýtala si k tomu ešte misku bielej ryže (samozrejme so slovníkom) a milo prekvapená som vyfasovala vynikajúce pikantné tofu s hubami a zeleninou. Nemilo prekvapená som k tomu dostala aj paličky, s ktorými som absolútne nevedela jesť, prskalo to všetko okolo mňa a cítila som sa ako prasa, ktoré servítkou stále utieralo špinu okolo seba. Asi tak po polhodinke zľutovania mi priniesli plastovú vidličku, a tak som sa najedla. Konečne.
Neskôr mi ešte bolo vysvetlené, že ten svinčík, ktorý som okolo seba robila, je v najlepšom poriadku, pretože tým vyjadrujem česť kuchárovi a jeho schopnostiam. Keď som v iný deň navštívila inú reštauráciu, pochopila som jasne, o čom bola reč. Sledovala som štyroch Číňanov ako priamo na zem pľuli kosti z kuraťa, grgali, jedli jeden cez druhého a čašníci ich náramne spokojní sledovali. Bez výčitiek svedomia som teda nechala dve zrnká ryže, čo mi z misky vypadli, na stole a vychutnávala si svoj obed na čínsky spôsob.
Je zvykom, že sa v reštauráciách podávajú obrovské porcie, ktoré ak sa nezjedia sa balia domov na večeru. Je zvykom, že obedovať sa chodí vo väčších skupinkách, kde každý z každého s tými čarovnými paličkami koštuje jedlo toho druhého. Páči sa mi, ako dlho obedujú a pri pohľade na nich máte pocit, že sa oslavuje. Hotová spoločenská udalosť.
Medzi ďalšie čínske zvláštnosti patrí aj, ja som si to tak nazvala že „vždy teplé jedlo“. Jedlo si stále udržiava svoju teplotu nad kahančekom s ohňom a vy si naberáte do misky. Misiek je viac a prelieva sa z jednej do druhej, neviem podľa čoho sa určuje postup. Keď mi to priniesli, tak som tento proces dosť značne nepochopila, pretože susedný stôl sa ma hneď ujal, a tak som sa pridružila k čínskej skupinke a jedla s nimi. Snažila som sa im vysvetliť, že z toho ich ochutnať nechcem, pretože neviem čo v tom je, no neúspešne. Tak sme sa radšej všetci na seba pekne usmievali a oni ma v praxi obsluhovali, aby som jedla tak, ako mám. Priznám sa, že tak dobre som sa necítila dlho predtým a ani potom na žiadnom obede. Objavili aj môj fotoaparát, a tak sme sa fotili, smiali a hodovali. Všimla som si, že prakticky na každej fotke, ukazujú mierový znak.
Čínska kuchyňa sa delí na štyri základné školy, z toho v Pekingu nájdete všetky. Z tej severnej, ktorá tu avšak prevláda, som si obľúbila najmä jarné závitky zvané čchunťuan a varené knedličky ťiaoci plnené všetkým možným, v mojom prípade teda zeleninou. Je to skutočná delikatesa a pikantné omáčky (vegetariáni pozor na rybiu omáčku!!) podávané k tomu, mi neskutočne ulahodili.
Na čo tiež nikdy nezabudnem, bol zamilovaný párik pri stolíku vedľa mňa. Chlapec sa s dievčaťom držali za ruky a pozerali na seba láskyplným pohľadom, keď v tom dievča vybehlo von, prešlo cez ulicu, vošlo do obchodu so zeleninou a ovocím a vrátilo sa so sáčkom. Skutočne ma zaujímalo, či si šla kúpiť u nich tak obľúbené tekvicové semiačka, ktoré lúskajú ale naozaj všade a vytiahne ich tu ako predjedlo. Preto som skúmavo sledovala, aký poklad vytiahne a hen! Cesnak! A tak si s priateľom ošúpali cesnak a papali strúčiky predtým, než sa donieslo jedlo. My, ktorí si robíme problémy, že zjeme dáke trápne špagety s paradajkovou omáčkou, v ktorej je trochu cesnaku, by sme si tu mali vziať príklad. Prečo by nepríjemný dych mal niečím odradiť čistú lásku?
Nezabudnuteľná, no nie tak pekná, je aj nasledujúca spomienka. Jedla som si svoje ryžové slíže (ich príprava je NEUVERITEĽNÁ) so zeleninou a chilli a cítim rybí smrad. Otočím sa a sledujem malú Číňanku, ktorá sa cez celú reštauráciu trepe s rybou trikrát väčšou než ona a zanecháva za sebou nepríjemný povlak na zemi a hlavne.. odporný zápach. Takéto podobné spomienky mám aj na tradičné čínske trhy. Áno, vskutku exotika. Hady omotané na paličkách, hviezdice namiesto lízaniek a bielkoviny v podobe chrumkavých kobyliek. No dobre teda. Dopočula som sa ale aj, že ozajstnou špecialitou, i keď zakázanou, sú medvedie laby. Kebyže to ešte zavŕšim tou hráškovou zmrzlinou, myslím si, že by som skončila na výplachu žalúdka, aj keby som nemala problémy jesť mäso.
Najviac ma bavilo sa stravovať v menších reštauráciách (viac špiny, ale o triedu lepšie jedlo), kde som vchádzala so svojím pomocníkom slovníkom priamo do kuchyne a ukazovala prstom, čo môžem a čo nie. Pozorne som stála pri každej panvici a hrnci, kde sa pripravovalo moje jedlo a rýchlo odťahovala už spomínanú hrozbu s názvom rybia omáčka a vlastne všetko ostatné, čo sa mi zdalo podozrivé. Jediné, čo kontrolovať netreba je ryža a treba uznať, že tú variť vedia špičkovo.
Čo tak napísať na záver. Poznáte ten vtip, že Číňania zjedia všetko čo chodí, okrem auta, všetko čo lieta, okrem lietadla a všetko čo pláva, okrem lode? Pri pohľade na deti v parku, ktoré namiesto cukrovej vaty obhrýzajú morských koníkov, pochopíte že,.. že to nie je vtip. :))
ja som sa vzdy smial ked som sa zacinal tulat po svete.
"Slovak vo svete hotova opica "( alebo kacica).
Vegecan , pekne napisane , moj mladsi syn sa pred par dnami vratil z Ciny ( jeho druhy vylet) chce tam ist byvat na par rokov.
aby mohli z nich robit specialitu,vysmazane kacacie jazycky.Mam zimomriavky uz len pri tej predstave!
nazov je len ako typicka miestna specialita a tiez, ze som sa citila pri kazdom stravovani ako kac, kac, kacena:)
a dakujem, som rada, ze sa clanok paci:))