V tom roku sa urodilo veľmi málo orechov. Nechcela som prehánať po veľkom trnavskom okrese prázdny nákladiak, tak som sadla do dodávky a išla som po nákupniach sama. Nakupovači mi väčšinou vracali poskytnuté zálohy, nevykúpili nič.
V jednej dedinke pri Piešťanoch ma namiesto nakupovačky čakala ceduľa na bráne a na nej: Som u mamy, č. domu...... Tak som sa tam vybrala. Zastihla som ich v pilnej práci, vytápali masť z prasiatka, ktoré zabili v predchádzajúci deň. Nakupovačka mala všetko so sebou, päť kíl orechov, kópie výkupných lístkov, ktoré sa vystavovali každému predávajúcemu a zvyšok zálohy. Ale začala ma prosiť, či by som jej lístky nestornovala a orechy nenechala, lebo bude vydávať dcéru a orechy potrebuje na zákusky. Nebolo to celkom jednoduché, tie lístky podliehali kontrole okresnej finančnej správy, ale riskla som to a súhlasila. Pani celá šťastná dorovnala zálohu a nedala inak, len že mi zabalí z oškvarkov, ktoré práve vytiahli z kotla. Nechcela som si ich vziať, ale nasilu ich strčila do auta. Tak som to nechala tak. Naštartovala som, pohla som sa, ale oškvarky tak rozváňali, že som neodolala a rozhrnula som papier. sliny mi tiekli až po brade. Chlieb som nemala, tak som si vybrala jeden taký mäsový, pekne prerastený, jednoducho lahôdka. Potom ešte jeden a ešte jeden a tak som sa pomaly viezla, kochala sa prekrásnou jesennou prírodou a vyjedala oškvarky jeden po druhom. V pohodičke som sa vrátila do práce. Lenže o chvíľu som zistila, že je zle. Mala som pocit, že ma niekto chce prepíliť v páse na dve polovice, bolelo ma nad pásom, pod pásom, pravý bok, ľavý bok....... Dala som sa odviezť domov v nádeji, že ak si ľahnem, uľaví sa mi. Moje nádeje sa nesplnili, oškvarky sa tlačili von vrchom-spodom a skončila som na pohotovosti, kde si asi ešte dnes klopkajú na hlavu nad debilom, ktorý hlce teplé oškvarky bez chleba.
A predstavte si, na oškvarky som nezanevrela, doteraz mám najradšej čerstvé teplé, len ich už naozaj zjem len pár a s chlebom.
A predsa.... predsa ma niekoľko kúskov oškvarkov dostalo až na ARO ! Hučiaca sanitka ma prevážala rovno z kancľa do špitála, kde ma ratovali všetci doktori nablízku. To bol týždeň! A to sme ráno išli s manželom do práce s tým, že skôr odídeme, lebo v Blave po prvýkrát hrali prvý diel toho erotického filmu Emanuela. Presne o druhej, kedy tento film mal začať, ma na oddelení ara "zašľauchovali" tak, že som vyzerala jak chobotnica. Do krku zašili "bužírku" od infúzie, a tak ma uložili na izbu, kde vedľa ležal podobne zrichtovaný pánko v najlepších rokoch . To bol týždeň!!! Ja - začínajúca administratívna pracovníčka na jednom z oddelení polície, a vedľa mňa pán profesor s problémami pečene. Viete si predstaviť ten prvopočiatočný ostych - bo telu sa žiadalo svoje - aj môjmu - aj jeho. A tento zlatučný pán so striebornými vlasmi mi v jednej vhodnej chvíli pošepkal: "Viete čo, pani Anička? Vo dvoch sa to ťahá ľahšie - keď to príde na vás, tak aj na mňa ... dobre? A platí to aj opačne!"
A problém "spoluležania vedľa seba" bol zažehnaný,za čo sm mu bola veľmi vďačná.
Ale i napriek tomu som na oškvarky nezanevrela, robievame ich doma, ale čerstvé už nie sú pre mňa, leda tak na balkón, nechať dobre vychladnúť a potom trošínku do pusy.
Ten arový problém mal svoje opodstatnenie - bola som veľmi hladná, zrovna v ten deň akoby sa na oddelení mech roztrhol s predvolanými ľuďmi na výsluch, a okrem toho zrovna predviedli zadržaných zlodejov a bolo treba konať.A tak ma vzali do tímu - poď, ty vieš písať ako guľomet - teba potrebujeme. A keď nastal čas na vyrovnanie chrbtice - bežala som do svojej kancelárii a v chvate som si nahádzala pár oškvarkov do pusi. A problém bol na svete :))
No a tak je na mieste ešte táto otázka: Boli tomu na vine len tie narýchlo zjedené oškvarky? Určite nie, oni to len priklincovali :)))
Máš pravdu, niekedy sa nahrnie viac okolností naraz a je zle. Poznám to. Niekedy môžem zjesť aj klince a inokedy mám problémy so žalúdkom po zemiakovom pyré. Veru, občas musíme stráviť nielen to, čo sme zjedli.
Ale máš pravdu, nenahraditeľných ľudí sú plné cintoríny, tak s tým hádam do jesene niečo spravím (lebo vtedy by sme radi šli do Španielska a to je tak furt a stále a porád).